Alicka má za sebou zápis do prvého ročníka. Psychológ ju podrobnejšie diagnostikoval a výsledok bol, že patrí medzi intelektovo nadané deti. Mne to konečne docvaklo, i keď som to čiastočne prestala riešiť. Veľmi ma potešilo, že to, že je šikovná nie je len subjektívny pocit jej rodičov. Potešilo ma, veď koho by nie.... ale prinieslo to do našich životov aj menšie-väčšie nepríjemnosti.
Videla som, ako sa mamičky v mojom okolí tvárili, keď videli, čo moja dcéra už dokáže, čo sa naučila, s čím nemá problém a vôbec, že nemá žiadny problém niečo zvládnuť. Jej poznatky o menách vtáctva, šikovnosť pri zaväzovaní šnúrok na topánkach v čase, ktorý sa ráta na roky pred časom, kedy to zvládli ich ratolesti, orientácia podľa hodiniek, atď, atď.... bola veľmi nápadná a vzbudzovala akýsi zvláštny druh „nevôle“. A tak som sa začala strániť rozhovorov o deťoch, mala som pocit, že mi to len komplikuje kamarátske vzťahy, aj keď nešlo o žiadne vychvaľovanie, len bežné konštatovania. Zrazu sa ale nebolo o čom rozprávať. Zvykla som si na to. Ľudia sú rôzni a nie všetci sú ozajstní kamaráti. Sú aj takí, ktorí sa na nás smejú nielen do očí, ale aj za našimi chrbtami, našťastie. Len ich nie je toľko, ako tých druhých. Tých, ktorí sú závistliví a neprajní. Ktorí sa potrebujú neustále porovnávať. Predbiehať. Ktorí potrebujú byť lepší za každú cenu, ktorí potrebujú mať „navrch“. Ako som už povedala, zvykla som si na to. Som dospelá a priateľov si vyberám. Orientujem sa v hodnotách svojich aj v tých všeobecných. Problémom je však niečo úplne iné, ako moje nepríjemné pocity zo stretnutí s inými rodičmi.
Skutočným problémom je prežívanie mojej dcéry. Uvedomuje si, že vie odpovedať na akékoľvek otázky. Že veľa toho vie a dokáže. A výsledok?
„Mami, mňa kamarátky nenávidia, pretože veľa rozmýšľam a vždy všetko viem.“
„Mami, však je krása dôležitejšia, ako múdrosť? Kamarátky to hovoria. Mami, prečo nie som najkrajšia? Ja nechcem byť múdra.“
Trhá mi srdce, keď sa zamyslím, čo všetko musí riešiť šesťročné dieťa. Je príliš malá na to, aby vedela, že svet sú dobrí aj zlí. Úprimní aj neúprimní. Závistliví a tí druhí....
Nedávno som sa stretla s kamarátkou, ktorú som nevidela už celé roky. Rozprávali sme sa, okrem iného aj o deťoch. Aj o mojom „probléme“. A čo ma zarazilo, bola jej poznámka: „to je zvláštne, naše deti ani my sa nestretávame s nikým takým. My sa stretávame len s ľuďmi, ktorí uznávajú rovnaké hodnoty ako my a tak vychovávajú aj svoje deti.“ Úprimne jej to závidím. Žije vôbec ona v tomto svete?
