Teraz, keď sa Stell pripravuje do škôlky a ja balím všetky tie kocky, gumené hračky a motorické zázraky späť, rozmýšľam, ako som mohla dopustiť, aby to všetko tak rýchlo ubehlo.
Alicka plná nadšenia prijíma poklady z mojej šperkovnice, ktoré som odkladala od svojich stredoškolských čias. Chvíľu cítim jej radosť a nadšenie, snažím sa vedieť dostať do jej myšlienok a pocitov a žiť tie „veľké veci“, ktoré sa práve dejú. Odovzdávam jej svoje spomienky a cítim sa tak trošku ako násťročná, nemohlo to byť predsa tak dávno....
Pri obede už nikoho nekŕmim, nepomáham s obliekaním. V obchodoch má každá z mojich dcér jasnú predstavu, čo chce, občas ešte prevediem cez cestu, občas napomeniem, občas niečo vysvetlím. Rozprávam sa s deťmi ako s „hotovými ľuďmi“, nehrám sa s nimi na bábätká, pretože rozmýšľajú a majú vlastné predstavy. Nemôžem povedať, že mi niečo nechýba. Ale som mamou, a tak to asi má byť...
...na chvíľu sa vidím, ako tie hračky opäť vyberám a s iskrami v očiach, plná spomienok.... a ukazujem svojim vnúčatám. Bude to tu o chvíľu.....
