Šesť mesiacov, ktoré nasledovali po Vianociach sa veľmi tešila, prežívala s nami ultrazvuk, plánovala, pripravovala pre sestričku darčeky, dokonca, keď na predškolskej diagnostike mala znázorniť svoju rodinu, nechýbala na obrázku ani sestra, ktorú ešte nik nevidel :) . Bolo to veľmi milé a dojemné obdobie, každé ráno sa lúčila najskôr s bruškom, potom so mnou, každý večer nešla spať bez toho, aby sestričke do bruška nezaspievala uspávanku. A tisíc ďalších malých veľkých vecí.
Až teraz, keď je Stellka na svete sa život mojej prvorodenej zmenil a prišla na to aj ona. Zistila, že život nie je len ružový a že už aj o rodičov sa musí deliť. Prehlasuje, že štvorčlenná rodina „nie je bohviečo“ a že „s bruškom mi určite bolo omnoho lepšie, ako teraz bez bruška.“
Teší sa, že má sestru, ale zároveň aj bojuje. Vo svojom vnútri zvádza boje medzi milovať a nemilovať.... medzi predtým a teraz.... medzi tromi a štyrmi.... O sestre hovorí, že nás znervózňuje, znepríjemňuje nám program, keď plače, kričí „mamí, plače ti!“. Sníva sa jej, že sme znova traja a naposledy ma prekvapila slovami „je to ťažké s dvoma deckami, že?“. -No zároveň chce byť stále s ňou, pomáhať pri kúpaní, prebaľovať, hladkať, tíšiť. Pri každom telefonáte z prázdnin sa nezabudne opýtať, čo robí a keď ju niekto osloví Stella, zahriakne ho, že to je Stellka.
Srdce mi trhá pri pomyslení, aká je nešťastná. Aj keď verím, že je to len momentálny pocit a že snáď raz pochopí, že je úžasné byť sestrou a mať v živote niekoho, kto je okrem rodičov jej rodina. Ja som ten pocit nikdy nezažila a chýba mi....
