Už nikdy nebudem len-tak bezmyšlienkovito žiť vlastný život. Odkedy totiž prišla na svet moja dcéra, všetko sa zmenilo.... Pred šiestimi rokmi som si len ťažko vedela prestaviť, ako budem žiť svoj život s niekým iným, ako je môj manžel. Ako budem môcť niekoho ľúbiť viac, ako byť matkou, osobou, ktorá vychováva, učí, smeruje život niekoho iného....
Nič veľké to však nebolo a síce vtedy sa mi to možno zdalo neuveriteľné, prišlo to akosi samo, prirodzene a nebol čas ani priestor o tom extra zvlášť uvažovať.
Dnes, keď svoju dcéru v noci prikrývam na dvakrát, pretože vždy akosi zabúdam na to, že jej malé nôžky sú v druhej polovici veľkej postele, neskrývam obavy. Nebojím sa však toho, ako veľmi ju ešte budem ľúbiť, nebojím sa toho, že budem pri nej stáť na veky vekov. Teraz je to akési iné. O pár mesiacov vkročí do školy. Bude musieť sama riešiť svoj malý-veľký školský svet, a síce budem myšlienkami stále s ňou, o pár mesiacov začne jej skutočný samostatný život. Bude si musieť sama poradiť, premýšľať vlastnými myšlienkami, rozprávať sa kvôli svojim už ozajstným kamarátstvam. Mňa bude čoraz viac vynechávať z jej denných radostí aj starostí, o chvíľu sa stanem mamou, čo ničomu nerozumie....
Keby som vtedy, pred šiestimi rokmi tušila, ako rýchlo to všetko ubehne, premýšľala by som nad vecami, čo sú úplne prirodzené omnoho menej...
