A o čomhovorím?
O tom, ako samoja dcéra musela naučiť, že päta nie je opätok,
o tom, ženespíme celý deň, ale celú noc,
o tom, ževečer býva tma a že raňajkujeme ráno,
o tom, že cezleto nemusí byť večer tma,
O tom, že poobednom spánku nie je ráno, ale poóbede,
O tom, že keďsme v tieni, nesvieti na nás slnko.
Je veľa takýchto„bežných“ vecí v našich životoch a pod vplyvom detského obdobia„prečo“ musím niekedy veľmi rozmýšľať, aby som vedela zrozumiteľnea pravdivo zodpovedať dcérine otázky.
Naposledy maprekvapila otázkou „maminka, a keď prší sme šťastní alebo smutní?“
Ale chcem ešteniečo napísať. Nie len deti sa musia všetko učiť. Aj my rodičia sa učíme,výchovou sebavychovávame a hlavne, ak chceme deťom vštepiť to, čo je podľanás dôležité, je dobré byť im vzorom, aby sme sa neusilovali o niečo, čoim nevieme alebo nedokážeme ukázať sami na sebe...
A tak madcéra naučila byť úprimnejšou,
Naučila ma rozmýšľaťnad vecami a nie len ich prebehnúť bez štipky pozornosti,
Každý deň miukazuje, aká mám byť, pretože už je to raz tak, čo dieťaťu vysvetlíte, berie toako niečo stopercentné, pravdivé a keď sa vám niekedy podarí odbočiť odtejto „veľkej pravdy“, dieťa vás napomenie. Presne tak, ako vy jeho.
