Bola som nervózna, plná očakávaní, zvedavá, trochu som sa bála. Dlhej cesty,zahraničných kolegov, nového prostredia, neznámeho, nevedela som, čo presne ma čaká.
Necestovala som sama. Boli sme tím kolegov, ktorí spolu pracujú v nemalej firme. Vedeli sme svoje mená, kde kto pracuje (pri väčšom šťastí :o)) ), možno sme sa niekedy videli vo firemnej jedálni.
Je to zvláštny pocit. Vlastne všetko je také zvláštne. Strach, nadšenie, radosť, predstavy...všetko sa vám donekonečna mieša v hlave. A k tomu ešte cudzí ľudia, ktorí by možno nemuseli byť cudzí, len pod návalom pracovných povinností ani nevieme, kto je kto....
Prešli dva týždne....
A zahraničný kolegovia boli ako tí, ktorých stretávam každý deň, nové prostredie zrazu nebolo nové, neznáme sa zmenilo na známe, otázniky nad tým, čo ma čaká sa zmenili na bodky s jasnou odpoveďou.
A čo je dôležité, moji neznámi kolegovia už nie sú neznámi.
Je fajn z času na čas zažiť vytrhnutie zo stereotypných radov dní, premiešať si v hlave pocity, zbaviť sa stresu, vyburcovať myšlienky, oslobodiť sa od podvedomých mantinelov v mysli....
A je fajn sa vrátiť opäť na zem :o) ....veľmi som sa tešila domov, aj keď nemám rada, keď niečo končí....
