Najprv myslím na to, čo naozaj nestíham, keď existujem tam vonku, za dverami. Na všetkých tých ľudí, čo poznám, na dobu, ktorú som ich nevidela. Je ich mnoho a ja zisťujem, že sa mi vôbec nepáči, že s mnohými z nich už vôbec nie som v kontakte.
Spolubývajúce na intráku napríklad. Jedna, Ivetka, učí angličtinu v budove, kde pracujem. Dvakrát do týždňa. Stretnem ju len občas, náhodou, pred budovou. Vždy sa stihneme tak maximálne pozdraviť a zhodnúť sa na tom, že by sme mali ísť niekedy von spolu. Veď už tak dlho sme nikde neboli.
Druhá spolubývajúca Evka. Tá býva neďaleko od mojej práce. Stretla som ju na tej ulici trikrát. Prvý raz, pár rokov dozadu, aj som potom bola u nej pozrieť na návšteve. Aj s Ivetkou. Mala tesne okolo svadby, už si nepamätám, či pred, alebo po. A bola tehotná. Druhý raz som ju stretla pár týždňov dozadu, stihli sme sa jedine tak pozdraviť, lebo mi práve prišiel trolejbus. Naposledy to bolo tuším pred dvoma týždňami. To mi stihla povedať, že sa práve rozvádza, než mi prišiel trolejbus. A ja sa znova ponáhľala, nech mi neujde prímestský autobus z Nív. Lebo aj tak chodím za tmy domov.
S Anetkou sme sa videli nedávno. Na Istrocone. Bolo to v septembri. Tam sme sa dohodli, že spolu pôjdeme po výplate na pizzu... Onedlho bude tretia výplata. Naposledy to stroskotalo na zdraví. Hlavne na mojej PNke.
S Lenkou, ktorú poznám od detstva som sa nevidela už ani nepamätám. Tiež spolu plánujeme kofolu. Tiež už zopár mesiacov. Naposledy som ju videla... tuším cez prázdniny. A tak by som mohla menovať ešte aspoň cez tri strany veľkého zošita. Rozmýšľam, o čom je vlastne tento život? Pachtíme sa za prácou, stále sa niekam ponáhľame, ale to dôležité nám uniká. Niekedy mám pocit, že priveľa času venujeme nedôležitému a to, na čom by nám malo najviac záležať, ide akosi bokom. Občas úplne do zabudnutia.
O tomto už rozmýšľam veľmi dlho, bohužiaľ nevidím žiadnu cestu von z tohto bludiska. Viem, že nejaká existuje. Vždy je nejaká cesta, vždy máme na výber, ako sa rozhodnúť. Len musíme zistiť, čo je presne to, čo chceme. To je totiž môj najväčší problém, rozhodnúť sa, čo vlastne chcem. Väčšinou sa len uspokojím s niečím... uspokojivým. Stačí to ale?
Podľa toho, o akú oblasť života ide. Počas uplynulých pár dní som si uvedomila, že nesúhlasím s životom, ktorý sa teraz snažím žiť. Niektoré rozhodnutia sa mi dokonca bridia. Napríklad. Mám skvelú prácu. Činnosť, ktorú vykonávam je presne to, čo ma uspokojuje. Keď sedím na svojom mieste, za svojím počítačom a robím si svoju robotu, som spokojná. Tie státisíce fotiek, ktoré mi prešli rukami, mi dávajú pocit, že predsa len za niečo stojím. Že je tu niečo, čo som vybudovala vlastnými rukami. Moje dielo. Takmer ako moje dieťa. Ale je tu znovu tá otázka. Stačí to?
Bohužiaľ nie. Stačilo by, keby som mohla robiť svoju prácu a nemusela sa stresovať neskutočnými intrigami, ktoré tam sú. Viem, že sú v takmer každej väčšej firme. Ale niekedy mám pocit, že aj so svojou flegmatickou povahou je toho na mňa naozaj priveľa. Musím si dávať pozor na to, čo poviem, kedy poviem, s kým sa bavím a o čom sa bavím. Už to bude takmer osem rokov, čo tam som. O dva mesiace. A ja, aj napriek tomu, že milujem svoju prácu, si želám, aby to boli posledné dva mesiace. Už ma nebaví pracovať medzi ľuďmi, ktorí sú buď neschopní, alebo dávajú svojou nadradenosťou pocit, že som len bezvýznamná handra, ktorú treba čo najviac vymačkať. To by sa dalo ešte prežiť. Bohužiaľ, Element, ktorý sa tam vyskytuje posledný rok, ma priviedol na rozcestie, kde som začala uvažovať ako ďalej. Nebudem písať o jeho neschopnosti zapamätať si jednoduché veci, o jeho nesústredenosti, nezodpovednosti..., čo je ale horšie, klamstvách, intrigách. Neschopnosť dokážem prežiť, no to, čo robí on, už je na mňa priveľa. A tak budem zrejme ďalšia z tých, ktorý z tej firmy odišli kvôli jedinej osobe. Bývalá kolegynka Tinka odišla kvôli chlapovi, do ktorého sa zahľadela a ktorý dal napokon prednosť svojej teraz už manželke. Janka, tá odišla kvôli šéfke a jej cholerickým výstupom. Ja chcem odísť kvôli človekovi, ktorý tým dvom predchádajúcim dôvodom nesiaha ani len po členky.
Je to ale na druhej strane ďalší podnet na úvahy. Nechá firma odísť ostrieľaného a šikovného človeka, alebo vyhodí čiernu ovcu, parazita? Ó áno, opájam sa pocitom, ako to tam celé raz padne, keď tam nebudem. Môžem, pretože viem, že to raz padne. Nikto tam totiž nemá ani len poňatia, o čo všetko sa mimo svojej základnej práce starám.
Ten úžasný kolega, dôvod mojej výpovede, mi požičal film. Twilight. Pôvodne som na to chcela ísť do kina, no nebolo s kým a nakoniec som si to rozmyslela, že najprv si prečítam knihu. Týždeň som to mala doma, tento pondelok som to mala priniesť. A keď už som ostala doma, tak som si to napokon aj pustila.
Z upírskych filmov patrí k tým lepším. Chlapíci spravili veľmi, veľmi kvalitnú hudbu. Tú skladbu, ktorú jej Edward hral na klavíri práve počúvam pri písaní týchto riadkov. Je to presne ten typ melódie, ktorý sa mi dokáže zažrať pod kožu. Prvý raz, keď som to počula, mi stáli všetky chlpy v pozore. A teraz mi tu hraje dokola a ja sa neviem prinútiť to stopnúť. Je len pár takých skladieb - pesničiek, ktoré sa tak kvalitne dokážu zahrať s emóciami. Radosť, smútok, depresie, hnev, láska, vášeň. Sú v tom všetky city a všetky naraz sa vynoria a unášajú myseľ kamsi do nevídaných diaľav. Tam, kde všetky tie emócie majú svoje miesto a patria tam. Kde ich môžem prejaviť, kde ich dávam aj prijímam. A potom prídem na to, že to, čo mi v reálnom svete najviac chýba, sú emócie. Nie všetky... obzvlášť tých negatívnych je tu dosť pre všetkých, ale tie dobré, tie, ktoré by sme mali cítiť oveľa, oveľa častejšie sa akosi vytratili. Niektoré z nich tu sú, určené pre moju rodinu a blízkych. No prejavujeme ich tak málo, že to niekedy bolí. Viac ale bolí to, že nám chýbajú tie hlavné, tie, ktoré by mali ovládať náš život. Aspoň tak nám to hovorili, keď sme boli malí. Tak som to vyčítala vo všetkých tých detských knihách. Tak som to videla vo všetkých tých filmoch. Kde ale sú? Láska, vášeň. V tom filme bola vášeň priam až hmatateľná. Zažijem to niekedy ja? Nemyslím upírov, myslím tie city. Existujú vôbec, alebo je to len výplod ľudskej fantázie. Len predstava, vďaka ktorej dokážeme prežiť. Niečo, v čo veríme, ale nikdy to nedosiahneme. No aj napriek tomu veríme ďalej, lebo nám to dodáva síl. Tak ako náboženstvo. Ale, čo ak... sa mi tá sila... raz minie?
