Musím povedať, že na väčšinu akcií, ktoré mám za sebou, som sa dostala obdobným spôsobom... Vždy som sa celkom spontánne rozhodla, väčšinou v deň konania. Aj keď tieto lístky sa ku mne dostali už v piatok. Možno práve preto som s organizovaním mala menšie problémy. Pôvodní dvaja kamaráti ktorí mali ísť, mi to v pondelok ráno zrušili... Takže som musela tuho rozmýšľať, kto je natoľko bláznivý, že pôjde so mnou...
Riddick a Vlado súhlasili. Aj keď Vlado trochu otáľal zo začiatku. Najvtipnejšia bola asi cesta. Najprv nás mal viezť jeden človek, no nakoniec nás viezol kolegynin syn. Najprv vyzdvihnúť Riddick a potom do Incheby. Samozrejme, načo si poriadne preštudovať lístok, keď to môže byť oveľa vtipnejšie. Obišli sme Inchebu a vystúpili pri parkovisku, ktoré mi bolo hneď podozrivé. Bolo totiž prázdne. Ani som sa nečudovala, keďže to bolo parkovisko za hotelom. Aj som si myslela, že to bude v hale, kde sme boli na Chippendales , ale tá sa mi zdala byť malá. Predsa len, veľké pódium, veľa divákov v hľadisku... No z druhej strany Incheby sa neprejavovali žiadne známky života. Nakoniec sme sa spýtali recepčnej v hoteli, ktorá nás nasmerovala predsa len do haly C. To znamenalo ísť niekoľko sto metrov peši v chladnom veternom počasí. Dokonca ešte aj na spomínaných Chippendales bolo teplejšie, aj napriek tomu, že padal sneh. Ale to bolo možno tým, že som mala vtedy zimnú bundu.
Pešia túra bola veselá, myšlienky na to, že čo budeme robiť pred začiatkom sme veľmi rýchlo vypudili z hlavy. Vliezli sme dovnútra celé natešené, že už nemusíme byť vonku, odložili kabáty, kúpili džúsy a usadili sa na našich miestach. Musím povedať, že sedieť na takomto skonštruovanom hľadisku sa mi ešte nepodarilo a aj keď som vedela, že to vydrží, mala som zmiešané pocity. Mali sme ešte prebytok času, tak sme pozorovali hviezdy pohybujúce sa sem-tam, menšiu skúšku začiatku prenosu a prebiehajúci organizačný chaos. Ten ma fascinoval najviac. Ono to ani tak chaos nebol, ako to tak vyzeralo. Najviac ma zaujal jeden človiečik, ktorý mal zrejme jedno z hlavných postavení a mal na starosti hľadisko, v tej dobe ešte neutešene prázdne. Chvíľku som aj rozmýšľala nad tým, ako vyčaruje toľko ľudí, aby to vyzeralo tak ako v nedeľu v televízii a úprimne som ľutovala svoju neprítomnosť na finálovom kole. Takto si to totiž nemôžem porovnať...
Ešte pred prenosom sme mali malé mobilné intermezzo, keď večne padajúca kabelka spôsobila, že mobil patriaci Riddick zletel dolu pod hľadisko, či skôr lešenie, ktoré mi tá konštrukcia pripomínala viac. S Vladom sme skonštatovali, že to chúďa to nemohlo prežiť, aj keď mi to bolo ľúto, pretože mobilík to bol vskutku krásny. Aké veľké prekvapenie nás ale čakalo, keď sa Riddick vrátila s mobilom funkčným a ani neodretým? Na to sa nedalo povedať nič iné, len prosto Motorola...
K samotnému prenosu asi nemám veľmi čo povedať. Deti nastúpili, zaspievali spoločnú pieseň (zrejme každému došlo, že na playback), moderátori nás trošku ponaťahovali a vypadla Alex. To sa dalo čakať. Nič proti nej nemám, ale podľa mňa mala vypadnúť už skôr. Boli tam väčšie talenty. Ešte posledné slová Adely s Pycom a išlo sa preč. Trochu som bola sklamaná, čakala som niečo viac, aj keď moja realistická temná stránka vedela, že nič viac nebude.
Po prenose nás Vlado odprevádzal k Auparku, kde sme sa mali rozdeliť. My s Riddick na 50tku, on peši domov. Aj to tak bolo, s menším zdržaním v tamojšom rýchlom občerstvení. Do auparku sme vošli pri vežiaku, tým vchodom som išla prvý krát a vnútrom sme sa dostali až pred hlavný vchod. Tam som sa chvíľu v duchu pozastavila nad trápnosťou tamojšej výstavy a všetci traja sme sa zastavili na cheesburgeroch. Na tie sme s Riddick museli čakať pekne dlho a kým sme sa vôbec dostali von, rozbolela ma hlava. Ale tak, že som myslela, že milý burger pôjde von. Našťastie začalo mierne pršať a tak som nastavila tvár dažďu a nechala sa trochu schladiť. Teplotný rozdiel bol tomu zrejme príčinou. V Inchebe bolo fajn, vonku bolo brutálne zima a v Auparku zase neprimerane teplo. Kým prišiel autobus, tak ma to našťastie prešlo a tak cesta domov bola celkom príjemná. Na starom moste som si všimla zavreté dvere na Mýtnom domčeku a pomyslela som si na Rastíka, ktorý tam pracuje. Asi mali málo hostí. Mala by som tam niekedy zájsť. Keď ale Rastík na Šafku nastúpil do autobusu, iba som sa zasmiala, ako som ho pekne privolala. Veľa sme si toho povedať nestihli, ale bola som rada, že som ho videla. Tento feši patrí medzi mojich obľúbencov.
No a najvýraznejšie momenty? Na treťom mieste sa usadil úprimný smiech pána Haberu, na druhom padajúci mobil a na prvom organizačný chlapík, ktorý tam posunoval divákov, aby to tam vyzeralo aspoň trochu zaplnené. Bol fakt sympatický...
