Životom sa človek učí. Táto myšlienka mi napadla, keď som sa hádala s človekom o tom, čo je v náplni mojej práce. No uznajte, niekto, kto netuší, čo celý deň robíte sa Vám ide rýpať do roboty. Učím sa hádať sa...
Videla som svojho anjela. Tento týždeň dvakrát. Žalostne málo. Niekedy premýšľam, či som urobila správne, že som o ňom písala v článku. Odvtedy ho skoro nevidieť. Ale počula som jeho hlas. Nádherný zvuk. A krásne sa smeje. Čo z toho, keď sa nedokážem prinútiť osloviť ho. A má novú šiltovku. Dve. Jednu čisto čiernu a druhú sivú s čiernym šiltom.
Rozprávať sa s otcom o pravidelnosti menštruácie a antikoncepcii je celkom haluz. Sedeli sme na balkóne a ja som mu vysvetľovala, prečo musím brať antibaby tabletky, aby som raz mohla otehotnieť a aký to má účinok na moje telo. Navrhol mi, že sa mám dohodnúť s doktorkou na prevencii rakoviny. Uzemnila som ho, že pri pečeňových testoch žiadam aj kontrolu onkomarkerov. Ja plánujem žiť dlho a prevencia je základ.
Skladali sme doma počítač. Najprv nešla spojazdniť Vista, lebo technikom stihol prepadnúť product key, na druhý deň zase internet, overovacie kódy nefungovali. Rozbehla som to naostro. O kolotoči internetu plánujem samostatný článok, pobavíte sa. My sme skoro plakali. Vistu nemám rada.
Internetové rande je vtipná vec. Mala som dve. V piatok a v sobotu. V sobotu to bolo oveľa zábavnejšie. On hovoril cez skype, ja odpisovala cez ICQ. Nemám totiž ešte mikrofón. Vďaka bohu za strojopis a siahodlhý tréning v práci. Na strojopise som bývala medzi najhoršími, teraz stíham musím uznať celkom rýchlo. Mohla by som kľudne robiť pisárku.
V piatok sme mali malú kolegiálnu párty. Kolegovia mali meniny, ja som spomenula svoj deň narodenia. Celkom som sa tešila. Cestou z práce mi ale preplo. Uvedomila som si, že tam bude asi veľa ľudí. Na odchode z poslednej firemnej akcie, ktorú som absolvovala, mi volal mamin lekár, že je koniec. Nezvládla som prinútiť svoje telo ísť tým správnym smerom a tak myšlienky len nasledovali kroky, ktoré sa zvrtli smerom na nivy. Snáď nabudúce. Radšej som sa doma venovala matkinej najlepšej kamarátke, ktorá tiež ešte nie je s tou stratou vyrovnaná. Sedela u nás oveľa dlhšie ako normálne a rozprávali sme do nemoty. Odišla o pol desiatej.
Vysávanie bolí. Na to som prišla v sobotu doobeda. Deň predtým som totiž znova začala cvičiť a až pri vysávaní som si uvedomila, že mám vlastne svalovicu. Ale neprestanem. Už raz som permanentnú svalovicu zdolala, dokážem to znovu.
Mala som perfektné okuliare. Ešte za existencie môjho auta. Boli dvoje, jedny som stratila, druhé sa mi pokazili. A tak som sa konečne odhodlala a nažhavila google. Problém u mňa s okuliarmi je ten, že som slnkoslepá. Mne keď slnko svieti do ksichtu, vidím tak na pol metra so sklonenou hlavou a prižmúrenými očami. Môže ísť oproti ktokoľvek, mávať na mňa, poskakovať, ja ho proste neuvidím. Zvyčajné slnečné okuliare totiž majú malý nedostatok a to ten, že keď si ich nasadím, bokom alebo zvrchu mi aj tak pečie do očí a výsledok je ten istý, iba poloslepo žmúrim. A tak budem mať nové. Ochranné... Zvrchu sklo, zboku sklo. Slnko, teš sa, ja uvidím...
