Minulý piatok (19teho) som mala zaujímavú cestu do práce. Už v Rohožníku na zastávke ma oslovil starší pán, vraj či z tej zástavky ide autobus do Bratislavy. No a potom sme sa tak pozvoľna dali do reči. Teda, viac rozprával on ako ja, mne sa totiž chcelo spať, ako vždy, ale udržal ma pri živote celú cestu. Všetka česť, to sa len tak niekomu nepodarí. Ten pán bol celkom zaujímavá postavička, mal už síce čo-to odžité, ale svet je pre neho stále gombička. Pochopila som, že je to odborník na zdravú životosprávu. Škoda, že nemal pri sebe vizitku, vzala by som si. Keď sa mi podarí, sledujem na istej českej televíznej stanici reláciu "Jste to, co jíte" a v poslednej dobe dosť často uvažujem nad tým, že si ich rady vezmem do života. To chlapík nevedel a miestami akoby mi z duše hovoril, čo treba, čo nie. Ja to viem, teóriu ovládam, len prejsť k praxi sa mi zdá nemožné.
Ozval sa mi Ejs. Vraj, on nie je "trekkie". Na otázku, čo teda je mi odpovedal, že "všetko". Takže uvádzam opravu. Ejs nie je trekkie, je to scifista :-)
Prepadol ma bacil. Zrejme to boli následky víkendovej malty spojenej s bratovým psom. Neter mala totiž narodeniny, tak sme sa tam vybrali na víkend. Sobotu 20teho sme ráno prepadli Dráčik, brata som vyhnala ešte do potravín po bonboniéru, utratili sme strašne veľa peňazí a išlo sa. Na domeček. Brat tam čosi tvoril stavbe, tak som vzala milé darčeky, baliaci papier aj s lepiacou páskou a papierovými mašľami a poďho do búdy maskovať. Pobalila som všetko aj s bonboniérou, vyšlo mi to úplne presne. Práve keď som lepiacu pásku odkladala do skrine, tak sa dovalili chlapi. Brat vtipkoval, či sme sa zbláznili. No, ani nie, ale čo darovať štvorročnému dievčaťu, ktoré má všetko. Ťažký výber. Keď si brat dokončil prídel práce, zbalili sme veci a išlo sa do Holíča. Neter mala samozrejme najväčšiu radosť z najbláznivejšej tretky. Takú tú dúhovú pružinu, ktorá sa vie sama pretáčať po schodoch.
Poobede ma brat ukecal, aby som ostala so švagrovou, nuž som ostala. Švagrovú Janku mám veľmi rada, je to skvelá osoba, ale v tom byte sa už dlhodobejšie zdržiavať nemôžem. Pes spojený so zimou na domečku spôsobili, že moje telo vypovedalo službu v ten najnevhodnejší čas. Keď nezabral ani čajový maratón, vzala som si dovolenku a štvrtok poďho k lekárke. Teplota mi stúpla do výšin, kde sa mi v dospelosti ešte nevyšplhala a tak som nemala na výber. Kvôli piatim minútam v ordinácii som zabila pol dňa. Ráno po lístok, potom do postele a zase naspäť tak, aby som tam bola včas. Nanešťastie práve prišla posudková, keď som mala ísť na radu, tak som šla znovu do postele si pospať a neskôr znovu k lekárke. Keď sa ma spýtala, koľko dovolenky si môžem zobrať, povedala som jej, že do konca týždňa sa musím postaviť na nohy. Vysmiala sa mi do tváre. Koniec týždňa som väčšinou prespala a ten zvyšok snáď rozchodím. Kolegyňa mi odchádza a ja musím zaúčať nového. Bude veselo. Takpovediac na zaplakanie, ak to nerozchodím.
