Cez víkend som bola na Malte. Opäť. A tento rok pravdepodobne naposledy. Okrem profesionálneho "tehlonosiča" je zo mňa už aj profesionálna podávačka škridiel. Takú svalovicu snáď nemal nikto. Behom dvoch dní mi rukami prešlo vyše 1200 škridiel. Ale bolo nám veselo. V sobotu sme položili jednu stranu, v nedeľu druhú. Vyšlo nám to len tak tak. Zatiaľ čo v sobotu sa najprv babrali s doskami, ktoré pretŕčali, v nedeľu zas bratovi tie škridlice nesedeli tak ako mali. Ale zvládli sme to a teraz už bude do jari pokoj. Brat tam síce ešte chodiť bude, upratovať, triediť a tak, ale nás už tam vraj netreba. Aj keď... skillpointy v nosení dreva by sa tiež hodili. Ešte si to rozmyslím. Do rozhovorov o práci na dome sme totiž aplikovali niektoré termíny z PC hier. Skillpointy, levely, experience. Nasmiali sme sa statočne.
V pondelok som cestovala autobusom. So Žanetou. Veľmi príjemná cesta. A veľmi príjemná osoba. S ňou sa človek má stále o čom rozprávať a to je napríklad pre mňa obrovské umenie. V Lozorne pristúpil Fešák. Čo si ale Žanetka nevšimla, sadol si rovno za nami, presnejšie rovno za ňou. A my sa o ňom celú dobu bavili. Až keď začala mať protestné reči na jeho oblečenie som ju upozornila, že ju pravdepodobne počuje. V duchu som sa však usmievala ako slniečko na hnoji. A pevne dúfala, že naozaj počul. Na spiatočnej ceste som opäť cestovala s Fešákom, no tentoraz sedel vzadu. Nevidela som ho aj napriek tomu, že na Patrónke som pustila sadnúť si takú staršiu milú tetušku. Aspoň som si po dlhej dobe vyskúšala, ako sa cítia sardinky. Tie ale majú viac priestoru v konzerve než my v autobuse. A ako naschvál mi ešte aj mp3 player vypovedal službu. Ale spravila som dobrý skutok.
Včera som mala dokonalú smolu. Večer mi chodia dva autobusy krátko po sebe. Jeden o pol siedmej, druhý o trištvrte. Ten prvý som nestihla o pár minút. Ešte som ho videla odchádzať. Tak som čakala na ten druhý. Sedem hodín odbilo a nikde žiaden autobus. Zato došiel týpek v červenom svetríku, pýta sa: "Vy tu všetci čakáte na autobus do Rohožníka?". Vravím: "Áno". A odpoveď? "Viete, ten stroj má technickú poruchu, príde náhradný autobus tak o dvadsať minút. Prišiel. Namiesto 18:45 som z Nív vyrážala 19:24. Ale aspoň bolo málo cestujúcich. Valná väčšina to totiž vzdala. Najvtipnejšie na tom bolo, že prišiel bus na zastávku, rýchlo sme naskákali dovnútra a lístky sme si kupovali za jazdy.
Dnes sa mi opäť ozval. Nazvime ho "namotávač". Je to zhruba rok a pol, čo sme boli spolu na káve. Dvakrát. Odvtedy sa ozýva zásadne nečakane a po niekoľkých mesiacoch. Krátko po tej druhej káve mal nehodu na služobke, pol roka mi len robil starosti. Na icq boli online zásadne jeho kolegovia, raz dokonca údajne jeho brat, dvojča. Neverím už ničomu. Zo začiatku sa mi páčil, teraz už necítim nič. Ale som bohatšia o jednu skúsenosť. Zo začiatku som mu tie jeho reči aj brala, no keď začal rozprávať o obedoch v nemocnici po 14tej hodine, rehabilitáciách v sobotu, nemal šancu. Po skúsenostiach s mamkou totiž viem ako to v nemocniciach chodí. Aspoň si myslím, že to viem. A to jeho dvojča, to bol gól roka. Snažil sa ma ukecať na kávu. No verili by ste tomu? Ja nie. Keď sa mi dnes ozval, vyhlásila som mu sviatok roka. Ďakujem, neprosím si. Radšej si budem snívať o svojom Fešákovi z Lozorna, než sa zase nechať ťahať za nos niekým, kto si to ani nezaslúži.
