6:20 zvoní budík, ja vstávam, rýchlo sprcha, raňajky, obliecť a presne o siedmej vyrážam na autobus. Dnes som sa omeškala o 5 minút a na zastávke to bolo vidieť, stála som už v dosť dlhej rade. Kým som sa dostala dovnútra, už bolo moje obľúbené miesto obsadené. Tak som si sadla o rad ďalej, kde sa nohy neukladajú až tak pohodlne.
O tri dediny ďalej už v duchu frflem na teplo, potím sa a po dobrom pocite zo sprchy už niet ani pamiatky. V Lozorne som príjemne prekvapená, fešák opäť nastupuje. Tento týždeň mám šťastie. Aj keď nesedí pri mne, ale stojí niekde vzadu, scvrkávam sa čo najviac, natisnem sa k oknu, zložím nohy tak, aby prísediaci študent mal čo najviac miesta a padám do bezvedomia.
Prebrala som sa na to, že sa pri mne niekto hýbal. Keď som zbadala menčestráky bolo mi jasné, že tentoraz to vytvorenie priestoru naozaj zabralo. Na tento deň som čakala celé mesiace. Študent vystúpil a Fešák si prisadol. Možno si ku mne predtým naozaj nesadol len preto, že mám veľký zadok a nedá sa pri mne pohodlne sedieť. Neviem. Ale dnes mi to nevadí. Dnes mám krásny deň.
Isto poznáte také tie romantické filmy, kde on a ona sedia v aute a niekam sa vezú. Pozrie sa jeden na druhého a kým stihne ten druhý pozrieť, zase sa odvráti. Nakoniec sa pohľadom stretnú a usmejú sa na seba. Až na ten koniec sme toto praktizovali celú cestu. Až na to, že neviem, či sa pozeral na mňa alebo von oknom. Periférny zrak mám dobrý, ale nie dokonalý.
Keď mi pípla smska, tak som sa iba usmiala. Presne som vedela, kto si na mňa spomenul ako prvý. Lepšie povedané prvá. Hneď na to som napísala aj ja, kamarátke Lenke, ktorú poznám už vyše 20 rokov. Chvíľu na to mi aj volala, tak sme si vzájomne popriali a dohodli sa na večernú kofolu.
Po príchode do práce ma vybozkávali hneď dvaja kolegovia. Áno, naozaj mám rada meniny, tento sviatok je fakt super. Taká malá náhrada za nevydarené narodeniny.
