Bola to reklamná agentúra v Petržalke a za túto prácu môžem vďačiť triednej profesorke zo strednej školy. Videla totiž inzerát a keďže vedela, že ešte stále prácu nemám, hneď ma kontaktovala. Vlastne som bola prekvapená, že to šlo tak ľahko. Prišla som na pohovor, trochu sme si pokecali a bola som v tom. Malý rodinný podnik, šéf bol dokonca (teda ešte stále je) člen Metropolitného orchestru Bratislava. Nedávno som ho po dlhej dobe videla na Hlavnom námestí, keď hrali Carminu Buranu.
Pyšná na svoju nemčinu som sa s radosťou pustila do práce. Mojou hlavnou činnosťou bolo prekladať poštu z a do nemčiny, a popri tom ešte udržiavať ich stránku vo forme a iné činnosti. Prezentáciu, ktorú som tam prekladala, mám doteraz doma odloženú a som na ňu patrične hrdá.
V tejto práci som sa prvý krát širšie zoznámila s internetom. V škole sme sa síce učili, ale viete ako to chodí. Väčšinou sme sa hrali. Vyhľadávať firmy, ktoré by mali záujem o medzinárodnú spoluprácu som zvládala myslím slušne, no problém mi robil hlavne nevyužívať sieť na súkromné účely. Bola som mladá a nedisciplinovaná, to musím uznať. Ako malé dieťa. Dali mi hračku a zakázali hrať sa s ňou. Jasné že som to nevydržala a rýchlo podľahla chatu. Zvláštne, že ani nie na slovenskej, ale českej stránke, dnes už nefunkčnej. Fascinovalo ma, ako sa ľudia môžu takto blízko spoznať aj keď sú tak vzdialení. Snažila som sa krotiť, ale veľmi mi to nešlo.
Zhodou okolností sa v blízkosti uplatnila aj moja najlepšia kamarátka, spolužiačka zo základnej školy, tiež Lenka. Netrvalo dlho a spoločné obedy boli naším každodenným rituálom. Našli sme si zariadenie rovnako vzdialené nám obom a každý deň sme sa tam stretávali a rozoberali najnovšie novinky. Bolo to niečo nízkotriedne, nazvali sme to robotnícke stravovacie zariadenie a vôbec nám nevadilo, že jedna je asistentka a druhá účtovníčka. Varili tam skvele, aj keď ja som tam veľa jedál nevystriedala. Väčšinou som mala to jediné. Pečené kura (väčšinou stehno) s ryžou a dvoma veľkými lyžicami tatárskej omáčky. Doteraz ľudia nad tým ohŕňajú nos, ale mne to chutí. Vlastne chutilo. Teraz už túto kombináciu zvolím len zriedka, ale nikdy to nie je ono. A zrejme už ani nikdy nebude.
Po ôsmich mesiacoch som musela odísť. Na vine bola tá hračka, s ktorou som sa aj napriek zákazu hrala. Teraz už som vyspelejšia a dokážem sa krotiť, vlastne ma to pravdupovediac už ani nebaví. Mrzí ma len, že mnohé veci ostali nevysvetlené. Celé je to už ale minulosť a ja sa k tomu občas v myšlienkach vraciam, tak ako teraz a snažím sa poučiť zo skúseností, ktoré som tam získala. Svojim šéfom som nesmierne vďačná, taktiež aj pani, ktorá tam tiež robila. Jej meno som už síce dávno zabudla, ale spomienka na ňu mi zakaždým vyvolá úsmev na tvári. Mená nie sú moja silná stránka, ale emócie áno. A na tie nezabudnem nikdy...
