* Zrušili nám v práci prístup na blogové stránky. Nesťažujem sa, ale štve ma to. Počas niektorých služieb mávam skvelú inšpiráciu a stačí len, keď si spravím pár poznámok. Doma vymýšťať ma príšerne nebaví. A nielen písať články. Keď sa vrátim z práce, robím všetko preto, len aby som si nemusela za počítač ani len sadnúť. A okrem toho tu nemám žiadaný kľud. Moji chlapi sú síce fasa, no stále sa mi niekto obšmieta za zadkom. A kontrolovať stále, čo kto vidí, čo vidieť nemusí je tiež otravné.
* Bola som na dovolenke. Na malte. Tej pravej slovenskej. Budíček ráno o piatej a makačka až do tmy. Ale bolo to skvelé, dokonca viac než som čakala. Asi naozaj platí to, že intelektuálne pracujúci človek si najlepšie oddýchne pri fyzickej námahe. Stal sa zo mňa profesionálny tehlonosič. No na druhej strane, chudák braček tam bol skoro celé prázdniny. Kúpali sme sa až túto poslednú nedeľu a aj to už bola voda studená. Vôbec si neužil prázdniny, ale aspoň poznal čo to je práca. A našťastie ho brat zobral aspoň na paintball.
* Na tej malte bolo inak skvelé úplne všetko. Starší brat si kúpil dom, ktorý prerába. Je to dedinka, ktorá nemá podľa mňa ani 200 obyvateľov, takže úžasné ticho, že to človeka až desí. A ten domček? žiadna elektrika, stará dobrá kadibúdka, voda len studená z provizórneho kohútika. Paráda. Ale až to bude hotové, bude to skvelé. veľký dvor, veľká záhrada. Len u susedov bol nejaký mutujúci kohút, ktorého počúvať bolo dosť na nervy. Ale zasmiali sme sa aspoň na komentároch.
* Raz po jednom takom maltovom víkende (boli sme tam nasáčkovaní každú voľnú chvíľu) som zobrala otca na rybku a pivko, nech sa trochu odreagujeme. Vybrali sme sa k rašeliniskám, kde nám zriadili rybársku krčmu. Pivo bolo skvelé, rybka ešte lepšia, ale som si istá, že kdekoľvek v Bratislave by bola lacnejšia. No... Časy sa menia, pamätám si asi o polovicu nižšie ceny. Ale čo, nech nežerieme, rybka nie je každý deň. Čo ma ale dostalo boli dievčatá chodiace okolo nášho stolu. Tie šťandy nemohli mať ani len 15 rokov, ale namaľované boli tak, že to skôr maskovanie pripomínalo, tričečká ledva po pupok, minisukne tak krátke, že pri každom čo i len malom zohnutí bolo vidieť naozaj všetko, nehovoriac o tom, že časť bola vidieť už pri chôdzi. A hýbali sa tak vyzývavo, že som sa čudovala, že ich ešte nikto neznásilnil. Úplne z nich totiž vyžarovalo, tu som, tu čakám, zoberte si ma, som len na to stvorená.
* Bývať doma sama bez chlapov je úžasná vec. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako to asi môže vyzerať, keď človek žije sám, no mala som asi dvojtýždňové obdobie, kedy som si to mohla vyskúšať naostro. Chlapi na malte, ja v robote. Vždy som si myslela, že tí ľudia, čo žijú sami sa musia strašne nudiť. No opak je pravdou. Vlastne som nestíhala skoro nič, čo som si naplánovala. Kľudne by som niečo také brala znovu, aj na dlhšie.
* Milujem prázdniny. Hlavne čo sa týka cestovania. Žiadni študenti ignorujúci rad čakajúcich na zástavke a predbiehajúci sa čo najbližšie ku dverám. Vynechané prázdninové spoje, ktoré zaručujú, že Fešák z Lozorna pôjde zakaždým tým správnym autobusom. Škoda, že už je to za nami.
* Siedma statočná mi v práci nevydržala. Opäť striedam kolegyňu. A pritom to vyzeralo tak nádejne. Konečne som našla osobu, s ktorou som si rozumela a ktorú naša práca naozaj bavila. Nie je totiž nič horšie na oddelení, ako človek, ktorého daná práca nebaví. Som zvedavá, koľko vydrží ten nový.
* Začal sa nový školský rok a nové obdobie v živote môjho mladšieho brata. Tento rok totiž nastúpil na strednú školu. O piatej ráno budíček a šup ho na autobus do Bratislavy. A ja ako teľa vstávam s ním, aby som mu ako správna sestra desiatu pripravila. Včera ma ale vyslovene - pardon za výraz - nasral. Ráno nie a nie vyliezť z postele, horko ťažko sa obliekol a potom z tašky vytiahne chlieb z predchádzajúceho dňa, hodí to na stôl a vyhlási "Máš to suché, nedá sa to žrať!" No skoro mu jedna letela a mal veľké šťastie, že už mal desiatu pripravenú. Škaredo som naňho zazrela, vyhlásila som, že sa na neho môžem aj vybodnúť a že na ďalší deň si robí desiatu sám a odkráčala späť do postele. No uznajte... Keďže tento týždeň začínam až o jedenástej v práci, do ôsmej môžem kľudne spať. Našťastie večer sa ma snažil aspoň trochu udobriť. Zato dnes, počas písania tohto článku už mi volal, že ide domov, že ho profesorka poslala preč, lebo ho strašne bolí hlava. O tom sa s ním ešte porozprávam večer, nafasuje balíček ibalginu a pôjde, hajzlík krpatý. Niekedy mám pocit, že ho ľúbim viac, než si zaslúži.
