Utorok 30. septembra
Ráno zvoní budíček. O piatej. Vykopávam brata z postele, pripravujem mu desiatu a posielam ho na autobus. Sama mám potom do siedmej čas, kým sa sama vyberiem do práce. Idem do sprchy, naraňajkujem sa, pozbieram smeti, skontrolujem počasie a vyrážam v ústrety ďaľšieho dňa. Teda, taký mám zvyčajný harmonogram. Dnes si s bratom voláme každú chvíľku. Jeden autobus nahlási poruchu, do druhého sa nenatlačí, tretí mešká 20 minút. Keď sa dostane na Nivy, ostáva mu zle, na platených WC odovzdá raňajky a vracia sa domov.
Kým sa ja dostávam do práce, som nahnevaná a plánujem, ako milý braček večer dostane kvapky. Tento mesiac je to už štvrtý deň, ktorý vynechal a to sa mi zdá priveľa, hlavne keď začína v novej škole. Sadám za počítač a absolvujem dennú rutinnú prácu. Celý pracovný deň sa zlieva. Prichádza Janka, stále sa niečo rieši, aktuálne potreby firmy, vybavovanie, premiestňovanie počítačov, príprava pracoviska. Keďže sa stále niečo rieši, nie je čas myslieť na to, že je to posledný deň. Aj keď to v podvedomí cítim stále a vnútorná nervozita ma neopúšťa, nedávam to najavo. Čas letí a blíži sa koniec pracovnej doby. Padne pár objatí a spolu s Jankou vyrážame na cestu domov. Vlastne spolu odchádzame po prvý raz. Tri zastávky trolejbusom a ja sa presúvam na Nivy, čakám na autobus, nastupujem a rozbiehame sa domov. Pustím si svoju hudbu a myšlienky mi lietajú minulosťou. Spomínam na jej pohovor, keď mi ju prišli ukázať. Nazvala som ju malou čiernou pankáčkou. Malá, čiernovlasá, a hrozne príjemná žena. Po dlhej dobe konečne človek, ktorý bol pre túto prácu ako vyšitý. Šikovná, pracovitá, samostatná. Nemusela som jej prikazovať každé kliknutie myšou.
Autobus v polceste a mne začína byť do plaču. Je mi jasné, že nový kolega bude o niečom celkom inom. Na brata ani nemyslím, čo bude, bude. A čo bolo, už sa nevráti. Púšťam si rýchlejšiu hudbu a ťažko ľutujem, že som si nevzala knihu. Nemusela by som toľko premýšľať.
Prichádzam domov, vyzvedám čo bolo u doktorky, a spolu s bratom vypratávame skriňu s vecami po matke. Objavujem tam naozaj nechutné molie ložisko. Takže každú jednu vec musíme pozorne prezrieť, pozbierať červíky a šup ho na hromadu. Cez víkend budem mať aspoň čo prať. Lebo po večeroch to nestihnem. Na samom spodu objavujeme neuveriteľný poklad. Oriešky, veľkonočné čokolády, sladké tyčinky, vianočné čokolády, rôzne keksíky. Muselo to tam byť minimálne dva roky. A ja že odkiaľ sa tie svine malé nenažrané stále objavujú. Niekedy to boli hotové nálety. A nie a nie sa ich zbaviť. Nástrahy a bylinky mám rozmiestnené po celom byte a stále si môžem tlieskať do rytmu. Tak totiž hovorím ručnému vraždeniu molí.
O pol dvanástej padám do postele na smrť unavená a dúfam, že sa do piatej rána aspoň trochu vyspím.
Streda 1. októbra
Ráno ma šokuje prvý budík o pol piatej. Môj ctený braček si nastavil tri. O pol, o trištvrte a o piatej. Z postele sa mi ho darí vytiahnuť o pol šiestej. To už má hotovú desiatu. Pred šiestou padá z domu, ja si umývam vlasy, chystám raňajky a ctený brat sa vracia domov. Na uvítanie hádže ukážkovú šabľu a ukladá sa do postele. Pred siedmou sa dozvedám, že sa poveziem autom, tak behom pol hodiny stíham ešte pozberať smeti, hodiť prádlo do práčky, prikázať bratovi, čo všetko bude hotové, kým sa vrátim. Kontrolujem ešte poštu a o pol ôsmej vyrážam. S radosťou, že nemusím sedieť v autobuse a myslieť, zhováram sa s bratancom a jeho manželkou. Teda, vlastne len s ním.
Do práce sa dostávam skôr než autobusom a do jedenástej si robím svoju prácu. Tesne pred jedenástou prichádza Martin a ja zisťujem, že je zle. Martin je viac komunikatívny, než som zvyknutá a robí mi problém vnímať ho vždy, keď niečo hovorí. Celý deň popri práci riešime posledné technické problémy typu zmena konta, inštalácia potrebných programov. Na doladenie môjho PC ani neostal čas. Celý deň sa necítim dobre. Bolí ma žalúdok, nahováram si, že je to z hladu. Poobede to na chvíľku prechádza, no neskôr sa to opäť vracia.
Mať úplne nového človeka pri sebe je možno lepšie ako mať za kolegu chlapa, ktorého poznáme veľmi dobre. Viem, čo môžem čakať, čomu nemám veriť. Má svoje klady, svoje zápory. Tak, ako ich mám aj ja a tak, ako ich má aj Janka. Veru, mali sme zopár nezhôd, ale obávam sa, že to boli všetko len drobnosti oproti tomu, čo ma čaká teraz.
Prchám hneď ako môžem. Cestou mi Martin volá, riešime posledné firemné požiadavky a ja si celou cestou postupne uvedomujem, že si budem musieť dlho zvykať. Martin je úplne iný ako Janka. Absolútne odlišná osobnosť, ktorá mi dá ešte zabrať. Znovu všetko ukazovať, vysvetľovať, učiť. Či sa chytí neviem, či ho to bude baviť - o tom mám silné pochybnosti. Čas všetko ukáže.
Prichádzam domov, varím cestoviny s nivovou omáčkou a sadám k počítaču. Je jedenásť a ja dopisujem tieto riadky. Brat už je v posteli, mne sa spať nechce. Ráno to budem ľutovať. Ale píšem si s Ejsom. Teda, chvíľkami. Ani o tom nevie, ale darí sa mu tíšiť môj žalúdok. No zajtra aj tak asi začnem vlákninovú kúru. A naordinujem ju aj bratovi. Vypínam mašinku, zhasínam svetlá, zamykám dvere. Líham si do postele. Je mi smutno.
