Už dlhšie som uvažovala, že by som sa mala zbaviť svojho približovadla. Predsa len, škoda 105, staručká, večné opravy ma už nebavili. Tá posledná hroziaca ma presvedčila, že nastal čas. Prehnité podbehy nie sú lacná záležitosť a tak som si povedala dosť moja, ideš. Skusmo som zverejnila inzerát, ale... ozvali sa síce traja, ale nevyšlo to. V pondelok ráno som povyberala všetky osobné veci z auta, otec si vymontoval rádio a vyrazili sme. Jedine moja plyšová krysa, ktorá mi Elvírku strážila, mi robila spoločnosť. Počasie nám vyšlo. Nefúkalo, slniečko mi krásne svietilo, tú cestu som si fakt užila. Hlavne trasu medzi Malackami a Zohorom, lesy z oboch strán, fakt nádhera. V Zohore som sa musela opýtať na cestu, lebo Bratislavská ulica mi nič nehovorila, ale tety boli milé, nasmerovali ma správne. Len pozabudli povedať, že to vrakovisko je dosť ďaleko za dedinou. Už som to chcela otočiť naspäť, keď som zbadala veľký pútač... S klepajúcim srdcom som odstavila auto pred budovou, papiere do ruky a išla som hľadať osobu kompetentnú. Milý ujo ma nasmeroval, kam mám auto vnútri preparkovať a kým on odmontoval značky, ja som sa vybrala vybaviť papiere. V kancelárii som zistila, že nemám pri sebe OP. Problém preveľký, našťastie tu však stačil aj cestovný pas. No ale než som sa vybrala na dopravné, musela som najprv ísť domov a hľadať. Nenašla som... Krutá hra osudu, už len sedím a čakám, kedy a kde sa zjaví. Za auto som dostala 1000,-. Myslím, že tomu hovoria motivačný príspevok či ako... Bola som rada, že aspoň niečo... Keďže som totiž ten občiansky nenašla, rovno som si vybavila nový. Stihla som to všetko za jeden deň, našťastie ma otec vozil, takže som nemusela riešiť dopravu.
Teraz už len nostalgicky spomínam na časy bezstarostnej jazdy. Prvá ozajstná dovolenka v Štúrove... To bol týždeň. Ja, macher na aute, nerobilo mi žiadne problémy celodenný výlet do Banskej Štiavnice do múzea, alebo na juh, smer Komárno. Alebo januárové jazdy do Prahy na víkend(boli dve). Tá druhá bola fakt super. Niečo sa mi stalo s baterkou, už ani neviem čo, ale pri každom státí, hlavne na križovatkách, mi moja krasávica zdochýnala. No nasmiali sme sa vtedy dosť... Alebo cesta do Nitry. Vracala som sa sama za tmy. Presne si pamätám ten úsek na diaľnici, kde som dosiahla svoj rýchlostný rekord. Diaľnica, dolu kopcom, nikde nikoho... na 135 km/h som to vytlačila. Viac nešlo a viac som ani nechcela. Predsa len, porušovať predpisy ma zas až tak nebaví. Hlavne ale mám rada svoj život.
Nemyslím si, že by som bola materiálne založený človek, ale moje auto mi chýba. Je to už dva týždne, čo ho nemám a vlastne som ho ani nepotrebovala, len to vedomie, že som stratila istý druh voľnosti. Na druhej strane ale nemusím platiť benzín, ktorý sa stále zdražuje a ani poistku. Aspoň ušetrím...
moje prvé foto v Elvírke...
a toto je z banského múzea v Štiavnici...
no a toto je Oliver, môj permanentný spolujazdec na svojom mieste...
a ešte čerešnička na torte, môj dokonalý tuning...
všimnite si tie dokonalé ostrekovače...
