Koncom roka mi otec sľúbil, že mi kúpi notebook. Ako oneskorený vianočný, predčasný narodeninový darček a zrejme už sú v tom zarátané aj všetky ostatné tohtoročné sviatky. Dohodli sme sa na sume, v rámci ktorej si mám vybrať, resp. ak bude viac, priplatím si a bolo rozhodnuté. Vybrať si ale konkrétny stroj bol trochu problém, lebo už keď, tak poriadne. A zohnať slušný stroj za slušnú cenu, keď som vedela, aké chcem minimálne parametre, plus "žiadne visty" nebolo vôbec jednoduché.
Trvalo to asi dva mesiace, kým som sa rozhodla, že toto je presne to, čo chcem. Nakoniec aj s Vistami, ale už si pomaly zvykám. Sú pre mňa príliš jednoduché... až tak, že sú svojou jednoduchosťou zložité. Ale to je "mimo misu". Celé tie dva mesiace som sa dušovala, čo ja všetko spácham, ako budem často písať články, budem večne online, založím si konto na fejsbúku. Toľko námetov som navymýšľala, keď sa ma pýtali, čo ja len budem robiť s notebookom.
Až prišiel ten osudný deň. S otcom sme navštívili predajňu, strávili tam asi 20 minút, a s obrovskou krabicou a širokým úsmevom na tvári som každému dávala najavo, že TOTO je moje a som šťastná. Krabicu som z rúk nepustila ani na okamih a vliekla si ju pekne celou cestou až k autu. Galantnosť-negalantnosť. Nenechám predsa niekoho šahať na moju hračku skôr, než sa s ňou pohrajem ja. Potom sme ešte zbehli do Mountfieldu kúpiť hračku zase otcovi (krovinorez) a išlo sa domov. Teda, otec išiel domov, ja šla do práce. Všetci dostali prísny zákaz otvárať moju krabicu skôr, než prídem domov a tak som bola v práci spokojná a tešila sa na večer.
Večer som sa pohodlne rozložila v obývačke a s bratovou asistenciou milú krabicu rozbalila a svoj cenný poklad po prvý krát zapla. Než som sa prepracovala k stopercentnému fungovaniu, trvalo to ešte asi pol hodiny, kým sme všetko "naštelovali" tak, ako som to chcela. Ďalších pár týždňov trvalo, kým som kúpila router, aby som mohla byť aj online. Dovtedy, vždy keď som zapla Arthura (ako som svoj notebook nazvala) a išla písať články, vždy som skončila pri hre Age of Empires, ktorú som dostala ako bonus. Často to ale nebolo, predsa len Arthur bez pripojenia nebolo presne to, čo by ma lákalo najviac. Brat stále dobiedzal, aby sme tie mašiny, čo doma máme nejak spojily, aby sme mohli hrať niečo po sieti, až niekto z nás (už neviem, koho presne s tým nápadom prišiel prvý) spomenul slovo router. A tak Lenka nelenila a milý router konečne zabezpečila. Dobrý kamarát mi ho nastavil tak, aby som ho rovno mohla zapojiť a spojazdniť.
A potom to začalo. Namiesto písania článkov som s bratom a jeho kamošmi "drvila" Warcraft. Na skype konferenčný hovor, aby sme sa mohli dohadovať čo a ako a fičali sme skoro každý večer. Teda, ak som bola doma. Lenže Skype spomaluje a tak som sa postupne prepracovala k dnešnej situácii.
Dnes, po niekoľkých mesiacoch, možem hrdo oznámiť, že som členkou klanu. Klanu zvaného Alma Clan - čo je skupinka ľudí, väčšinou čechov, obľubujúcich viaceré "multiplayer-hry". Poďakovať sa za to môžem hlavne bratovi. Nebyť jeho, ani neviem, že také niečo existuje. A zrejme by ma ani nikdy nenapadlo niečo také riešiť. Svoje členstvo si užívam plnými dúškami. Či už na fórach stránky, alebo počas hier, kedy ma chlapci ešte stále úspešne zabíjajú.
Nehrajem už totiž len Warcraft, ale aj AVP (Aliens vs. Predators), kde beháme po mapkách a vzájomne sa vraždíme. Obávam sa, že v tejto hre nikdy nebudem patriť medzi elitu, nakoľko násilie nemám rada, ale zatiaľ ma to baví a úplná lama dúfam nie som.
Mojich chlapcov z klanu som si nesmierne obľúbila a teším sa z toho, že som zapadla do tejto malej "rodiny". Najlepšie na tom je, že som v klane jediná žena. Nie že by som z toho mala nejaké výhody, nešetria ma ani trochu (ani by som nechcela),ale predsa len to má svoje čaro. Aspoň ja to tak vidím.
Dnes sa po stresoch v práci najlepšie odreagujem pri Teamspeaku a nejakej hre. Tu totiž nemusím riešiť absolútne nič realistické. Žiadne problémy v práci, žiadne medziľudské vzťahy. A to ani nemusím s nimi hrať. Stačí, že ich počúvam pri nejakej hre, ktorú nehrávam (ako sa nádherne rozčuľujú), v rukách vyšívanie a nemyslím na nič, len si rátam krížiky. Síce aj pritom sa dokážem pekne vytočiť, keď niečo dobabrem a musím párať, ale to už sa nestáva takmer vôbec.
