A tak si vymýšľam rôzne činnosti. Nosím v kabelke vždy nejakú knihu a môj mp3 player je narvaný veľkým množstvom hudobných pokladov mnohých žánrov. Keď sa večer vraciam domov, buď čítam, alebo počúvam. Keď čítam, väčšinou nevnímam skoro nič, sedím bez pohnutia zahľadená do stránok a hlcem príbeh bez toho, že by som vedela, čo sa v autobuse deje. A čítam naozaj skoro všetko. Len to musí mať dostatočne malé rozmery na to, aby som to pohodlne pichla do kabelky. Moja kabelka sa vyznačuje buď primalými, alebo stredne veľkými rozmermi. Vždy do nej ale natlačím všetko, čo treba a často aj plno vecí, ktoré by tam vôbec nemuseli byť. Do tej najmenšej čo mám, sa mi okrem denných potrieb zmestí naozaj aj kniha... aj keď len taká malá typu Harlequin... Áno, aj to čítam. Ale iba občas. Radšej mám knihy, kde môžem viac používať a rozvíjať fantáziu.
Keď počúvam player, je to so mnou horšie. Môj mladší brat mal k tomu skvelý a bohužiaľ pravdivý komentár. Občas ho totiž brávam na víkend do mesta. Sedí so mnou v robote a večer väčšinou niečo podnikneme vonku. Podľa toho, čo sa v meste deje. Raz, po takomto víkende sme stáli na Nivách a rozoberali, kto bude počúvať player a kto mobil. Aj v telefóne mám totiž hudbu. Bráško vtedy vyhlásil niečo v tomto zmysle: "Nó, ty keď budeš mať hudbu pustenú, zase budeš s dementným úsmevom hľadieť do blba von oknom..." Vtedy ma dostal. Hneď som vedela, že tak nejak musím naozaj vyzerať. Totiž, keď počúvam hudbu, moja myseľ je na míle ďaleko a ja snívam, alebo si niečo predstavujem. Niečo, čo sa k danej hudbe hodí. Čokoľvek. V snívaní som takpovediac profesionálka.
Najzaujímavejšie sú ale raňajšie cesty do práce. Jeden týždeň pracujem od deviatej a jeden od jedenástej a tak sa mi to strieda. Keď chodím na jedenástu, nič sa nedeje a ja praktizujem svoje večerné aktivity. No keď chodím ráno o siedmej na autobus, na svoju zvyčajnú činnosť nikdy nemám čas. Nastúpim do autobusu, zaujmem svoje tradičné miesto (tretia rada od šoféra) a netrpezlivo očakávam svoju kamarátku a dlhoročnú známu Lenku, ktorá permanentne chodí posledná. Teda občas má aj svetlé výnimky, kedy je ešte niekto oneskorenejší, ale občas sa jej stane, že to jednoducho nestihne. Cestou rozoberieme novinky a komentujeme najnovšie udalosti v našej milovanej obci. Občas sa rozprávame úplne o ničom. A občas zaspím. To sa mi nanešťastie ráno stáva dosť často. Práve akurát keď to chcem najmenej. Inak mi vôbec nevadí, že spím a nemám s tým absolútne najmenší problém. Pravda je, že ráno mám problém vydržať aspoň do Lozorna. V Lozorne totiž nastupuje anjel.
Včera ráno mal rifle, vetrovku, z ktorej mu vytŕčal kúsok flanelovej košele a svoju typickú bledú šiltovku. Mierne strnisko vyzeralo ohromne sexy a mala som chuť ho zastaviť a dotknúť sa ho. Je to moment, na ktorý sa teším celé ráno. A keď sa náhodou stane, že stojí poblíž a keď Lenka v Stupave vystúpi, tento človiečik si sadne ku mne, som v siedmom nebi. Naposledy keď tak pri mne sedel, hneď za Stupavou zadriemal. Očkom som ho pozorovala skoro celú dobu a na ten profil tak skoro nezabudnem. Celú dobu som sa tešila, ako ho budem na Nivách budiť, no zobudil sa skôr, než som mohla niečo podniknúť. A nezabudnem ani na našu prvú spoločnú cestu. To sa ani nedá. Bol to jeden z tých dní, kedy som zaspala, hneď na začiatku a spala som skoro celú cestu. Vlastne som sa zobudila až tesne pred Račianskym mýtom. Ešte v polospánku som sa obhliadla a keď som ho zbadala, fakt som si myslela, že je to anjel. Hľadela som naňho ako blázon, neschopná čohokoľvek. Odvtedy mu tak stále hovorím. Teda, v mojej mysli, keďže som s ním ešte nikdy reálne nehovorila. Medzičasom sa pasoval do pozície mojej najväčšej platonickej autobusovej lásky. Vlastne jedinej. Čo ma mrzí najviac je to, že keď na Nivách vystúpi, beží smerom do centra a ja sa môžem vrátiť na zem a kráčať plná elánu do práce opačnou stranou. Keď nad tým však uvažujem, nemá ma čo mrzieť. Taký štart do nového dňa nemá veľa ľudí...
