„Ostrov Thassos bol kedysi rybárskym ostrovom. Sedem desatín ostrova je pokrytých členitými pôdorysmi. Južná časť je suchšia, severnú pokrývajú husté lesy. Najvyšší vrch je Ipsarion. Má viac ako tisíc metrov,“ hovorí delegátka.
Thassos pochádza z chlapčenského mena. Najskôr sa mal volať rôzne. Z historického – éria – dobrý vzduch (zeleň, soľ), Chrisi- zlatý, ložiská zlata. Idonida ako krajina pôžitku a nakoniec Ta so, listnatý. Druhou legendou je únos Herodotovej dcéry Európy vo Fenícii. Európa mala veľmi rada zvieratá. To vedel aj najvyšší z bohov Zeus. Veľmi sa mu páčila a túžil ju mať. Premenil sa na býka, a keď naňho vysadla ju uniesol.
Kláštor Archanjela Michaela
Ako prvú zastávku sme mali Kláštor Archanjela Michaela, ktorý je patrónom a ochrancom ostrova. Kláštor bol postavený v 19. storočí. Vstupovali sme bránou. Na vonkajšej strane je vyobrazená podobizeň archanjela Michaela a na vnútornej panenka Mária. Žije tu sedemnásť mníšok.
Ich dcérskym kláštor je na Atošských ostrovoch. Raz za čas ich idú skontrolovať. Ženy, ktoré nevedia čí chcú byť mníškami, môžu sem prísť len tak na dva týždne relaxovať. Musia dodržiavať ich rituály, ako sú vstávanie, modlenie...
V minulosti sa tu skladovalo víno, aby ho nenašli piráti. Vyznávanie viery tu bolo už predtým 15. storočia. Askétovi Lukášovi začali vadiť ľudia a tak sa utiahol do ústrania. V kláštore strávil v modlidbách sedemnásť rokov a potom vytryskol prameň. S ním zostalo sedemnásť mníšok. Vyrábajú kamene, pomarančové likéry, marmelády, sladké cukríky, sviečky z včelieho vosku, vyšívajú obrusy, chodia na vodu z posvätného prameňa... Veria, že fotografie kradnú dušu.
V 15.storočí sem prišli piráti a Turci. Rozhodli sa toto miesto zneuctiť a do prameňa spravili malú potrebu. Prameň vyschol. Trest ich za to neminul. Archanjel im búrkou zničil loďku a len tak tak, že sa niektorí zachránili. Neskôr, ale prameň kláštoru vrátil, i keď o 150 metrov nižšie.
V kláštore vznikla aj kaplnka. V nej je ukrytý aj klin z pravej ruky ukrižovaného Krista. Má zázračnú moc. „Keď sa ho dotknete alebo pobozkáte splní sa vám želanie,“ hovorí Eva. Každý z nás bol zvedavý na ten zázrak, a tak sme pomaly do kaplnky vstupovali. Keď sme z nej vyšli čakala na nás sladká odmena v podobe cukríkov z ružovej vody, ktoré pre nás pripravili mníšky. Po sladkých palacinkách to bol zážitok. Ten kto potreboval dobiť energiu, dal si jeden a na týždeň mal energie na rozdávanie. Pripomenulo mi to rozpustený želé cukor vyrobený z lupienkov ruží.
Sušenie chobotníc
Následne naša cesta viedla do mesta Aliky. Videli sme dve pláže s modrou vlajkou únie. Dostali ju za čistotu vody. Prešli sme cestičkou smerom k pláži a všimli sme si ako sušia chobotnice na slnku. Vyzeralo to ako, keď doma suším ponožky na šnúrach na bielizeň.
Prvá osada v Alikách pochádza z 8. storočia a pohrebisko je ešte staršie zo 4. storočia. „Nachádzal sa tu sarkofág pani doktorovej, ktorá nie je doma,“ hovorí Eva. Osada slúžila ako prirodzene chránený prístav. Medzi jej prvých obyvateľov patrili Féninčania, ktorý tu našli bohaté ložiská nerastných surovín. Zo začiatku tu mali kresťanské kostoly a baziliky, v 6. storočí vznikli dva chrámy pre väčší počet námorníkov. Bazilika mala tvar lodného štýlu. Potom sme sa presunuli k dvom 2300 rokom starým bazilikám.
Následne sme podišli k lomu bieleho mramoru, ktorý pochádza tiež z tejto doby. „Je to acheologická lokalita, mramor ktorý sa tu nachádza sa nikdy nezohreje,“ vraví Eva. Nedalo nám to a hneď sme to vyskúšali, na naše prekvapenie mala pravdu a príjemne sme sa za horúceho slnka chladili o veľké skaliská. Niektoré nám pripomínali leva či žabu.
Nechovajú tu svine, ale zopár dvojnohých sa tu nájde
Počas presunu na iné stanovisko nám sprievodkyňa rozprávala: „Nechovajú tu svine, ale majú tu dve kravy, inak sú tu len ovce. Štvornohé tu nežijú, ale zopár dvojnohých sa tu nájde.“
V Panagii sme mali tiež čo objavovať. Hlavnou interpretkou tu bola panenka Mária, preto aj ich najväčším sviatkom je 15 august, deň ktorý jej je zasvätený. V kostolíku, ktorý sa tu nachádza v tento deň deťom rozdávajú darčeky a robia veľké hostiny. V ňom sa nachádza vlajka z 12. storočia, ktorú tu nechal Richard Levie srdce. Po tom sme sa presunuli do blízkeho obchodu, kde na nás čakala ochutnávka píniového medu, do ktorého bolo naložené ovocie. Cesta spoznávania sa nám krátila. Ako sme išli do Potamie nám Eva rozprávala o tom, že Limenária je považovaná za najstaršie osídlené miesto v neolite a na Skalu Satira kde sú sídliska z bronzu.
„Fenínčania ju prví osídlili a v 6. storočí vznikla helénsko-grécka civilizácia Pari. Kvôli veštbe v Delphách sa mesto Limenas stalo prvou antickou osadou z bieleho mramoru do 2. storočia po nej sa rímska civilizácia do 4. storočia preniesla do hôr,“ hovorí Eva. Často sem chodili piráti a plienili mestá a osady. Preto tie čo zostali pri mori k svojmu pôvodnému menu dostali pomenovanie Skala.
Kto sa z neho napije sa vydá
Len čo sme dorazili do Potámie, narazili sme na prameň. Legenda hovorí, že kto sa z neho napije, sa na ostrove vydá.
„Je to pravda, už niekoľko návšteníčok to skúsilo a v súčasnosti sú šťastne vydaté na Thassose,“ hovorí Eva.
Odtiaľ sme odkráčali k olivovej fabrike, ktorá vznikla v roku 1915. V nej sa z desať kilogramov olív vylisuje jeden liter oleja. Zbierajú sa rôzne druhy: čierne, ružové a zelené. Najstarší olivovník má 1300 rokov. Olivový olej má dva roky výdrž.
Osada Agóra
Ako posledné mesto sme navštívili Limenas. Hlavné mesto je známe rímskou osadou Agórou. Ide o námestie pre politikou, spisovateľov, rečníkov... Konali sa tu debaty, obchod na korze. Uprostred nej bol súdny dvor. Bol tu aj chrám zasvätený bohovi Bakka. Od 16. až do 18. storočia bolo hlavným mestom Theologos, kvôli obsadeniu mesta. Po malej prechádzke po okolí a trhovisku sme opäť na nasadli do autobusu. Vedeli sme, že to bola naša posledná zastávka a najbližšia bude až v Potose, kde sa všetci rozlúčime.
