Človek si o sebe rád myslí, že koná z ušľachtilých pohnútok. Keď sa postaví na stranu slabšieho, povie: „Nemám rád nespravodlivosť.“
A azda hovorí pravdu.
Psychológia nás však učí, že pravda, ktorú si o svojom konaní rozprávame, nemusí byť celou pravdou. Čo ak totiž v okamihu, keď sa zastávame bezmocného človeka, nezachraňujeme iba jeho? Možno zachraňujeme aj niekoho v sebe.
Predstavme si človeka, ktorý od detstva pozoruje, že svet nie je spravodlivým miestom. Vidí, že silnejší môže kričať hlasnejšie, že sebavedomejší dostane viac priestoru a že plač slabého nie vždy privolá pomoc. Dieťa ešte nevie tieto skutočnosti pomenovať. Nevie hovoriť o mocenských vzťahoch, bezmocnosti ani psychologických mechanizmoch. Vie iba jedno - niekto trpí a nikto neprichádza.
Práve tu môže vzniknúť zvláštne vnútorné rozhodnutie - ak raz budem môcť pomôcť, prídem.
Takéto rozhodnutie nemusí byť nikdy vyslovené. Môže zostať ukryté hlboko v osobnosti a neskôr sa prejavovať ako takmer automatická reakcia na cudziu bezmocnosť. Vidíme človeka, ktorému ubližujú, a niečo v nás sa okamžite pohne. Nie vždy preto, že poznáme jeho príbeh. Niekedy len preto, že poznáme ten pocit.
Freud by sa pravdepodobne pýtal, či predmet nášho súcitu skutočne predstavuje iba toho druhého. Možno je slabý človek pred nami zároveň symbolom niečoho, čo sme sami kedysi prežívali. Nie nevyhnutne rovnakú situáciu. Možno iba pocit, že sme boli príliš malí, príliš mladí, príliš citliví alebo príliš bezmocní na to, aby sme mohli niečo zmeniť.
A potom sa v dospelosti objaví zvláštny paradox.
Človek, ktorý kedysi nemohol zasiahnuť, začne zasahovať všade tam, kde rozpozná podobnú situáciu. Nie preto, že by vedome opravoval svoju minulosť, ale preto, že nevedomie má vlastnú predstavu o spravodlivosti.
Možno preto niektorí ľudia neznesú pohľad na šikanu, ponižovanie alebo zneužívanie moci ani vtedy, keď sa ich vôbec netýka. Iný človek okolo nich prejde. Oni nie. Cítia napätie, hnev, niekedy až fyzickú potrebu niečo urobiť. A práve tu sa objavuje otázka - komu sa vlastne snažím pomôcť? Je to tento človek? Alebo tá časť mňa, ktorá kedysi potrebovala, aby sa jej niekto zastal?
Existuje však ešte jedna, menej príjemná možnosť.
Človek môže začať potrebovať slabších. Nie vedome a nie zo zlomyseľnosti, ale preto, že pri nich má jasnú úlohu. Je ochranca. Je ten silný. Je ten, ktorý vie, čo treba urobiť. A zatiaľ čo cudzie problémy rieši s pozoruhodnou rozhodnosťou, pri vlastnej bolesti môže zostať bezradný.
Je ľahšie povedať: „Nedovoľ mu, aby s tebou takto zaobchádzal,“ ako povedať: „Nedovolím, aby sa takto zaobchádzalo so mnou.“ Toto je možno jeden z najzaujímavejších paradoxov potreby chrániť druhých. Človek môže byť veľmi odvážny za iných a veľmi bezbranný za seba.
A predsa by bolo nespravodlivé označiť takúto potrebu iba za skrytú kompenzáciu. Nie každá pomoc je neurotická. Nie každé súcitenie ukrýva ranu. Možno človek jednoducho pochopil niečo podstatné - že sila, ktorú má, nie je určená iba na ochranu vlastného pohodlia. Možno empatia nie je slabosť, ale schopnosť vnímať utrpenie, ktoré by iní radšej ignorovali. A možno práve tu končí Freud a začína sloboda človeka. Pretože aj keby sme odhalili všetky svoje skryté motívy, stále máme možnosť rozhodnúť sa, čo s nimi urobíme.
Môžeme pomáhať preto, aby sme opravili svoju minulosť. Môžeme pomáhať preto, aby sme boli potrební. Môžeme pomáhať preto, že neznesieme cudziu bolesť. Ale môžeme tiež pomáhať jednoducho preto, že sme pochopili, že keď máme možnosť zastaviť nespravodlivosť a neurobíme to, stávame sa jej tichým svedkom.
A možno najzdravšia podoba ochrany druhých vzniká až vtedy, keď sa človek naučí robiť ešte jednu vec - zastať sa aj seba. Lebo ten, kto celý život chráni slabých, by mal jedného dňa položiť otázku aj svojmu vlastnému vnútornému dieťaťu:
„Kto zastane teba?“
A možno odpoveď, ktorú hľadalo celý život, bude napokon jednoduchá:
„Ja.“
