Človek má zvláštnu schopnosť rozdeliť svet na „moje“ a „cudzie“. O to, čo patrí jemu, sa stará. To, čo patrí všetkým, však často vníma ako problém nikoho. Odpad na ulici nie je jeho. Rozbitá lavička nie je jeho. Zanedbaný priestor pred domom nie je jeho starosť. A práve v tomto nenápadnom rozdelovaní sa začína strácať komunita.
Žiť komunálne neznamená vzdať sa vlastného pohodlia alebo neustále riešiť problémy druhých. Znamená to pochopiť, že človek nikdy nežije úplne sám. Priestor, v ktorom žijeme, nás spätne formuje. Ulica, susedstvo, park či obec nie sú iba kulisou nášho života. Sú jeho súčasťou.
Civilizácia stojí na schopnosti človeka obmedziť okamžitý osobný záujem v prospech spoločného poriadku. Dospelosť začína tam, kde človek pochopí, že jeho správanie má následky aj mimo hraníc vlastného „ja“. Nehádzať odpadky na zem, neničiť spoločný priestor, pomôcť s tým, čo očividne potrebuje pozornosť - to všetko sú malé prejavy tej istej psychickej schopnosti - myslieť aj na niečo, čo nás presahuje.
Problém v spoločnosti nastáva, keď každý čaká na niekoho iného. „Veď to je práca obce.“ „Veď to upracú.“ „Veď čo ja s tým?“ Tak vzniká zvláštny paradox - všetci chceme žiť v peknom a bezpečnom prostredí, ale zároveň očakávame, že zodpovednosť zaň bude mať niekto iný. Pritom komunita nevzniká rozhodnutím úradu, vzniká z množstva drobných činov ľudí, ktorí si povedia "Toto síce nie je moje, ale žijem tu."
Starostlivosť o okolie preto nie je iba praktická vec. Je to aj určitá forma vzťahu k svetu. Keď človek zdvihne papier zo zeme, zasadí strom, pomôže susedovi, upozorní na poškodené miesto alebo sa jednoducho správa tak, aby po ňom zostalo prostredie o trochu lepšie než predtým, robí niečo viac než len „poriadok“. Prejavuje tým, že mu na spoločnom priestore záleží.
Nemusíme zachraňovať celé mesto. Stačí prestať byť ľahostajný k malým veciam, ktoré máme priamo pred očami. Spoločnosť sa nemení iba veľkými rozhodnutiami. Mení sa aj tým, čo urobíme vtedy, keď si myslíme, že sa nikto nepozerá.
Žiť komunálne napokon znamená jednoduchú vec - pochopiť, že svet okolo nás nie je „cudzí“. Je spoločný. A o spoločné veci sa staráme práve preto, že v nich žijeme spolu.
