Jedným z najstarších psychologických konfliktov človeka je konflikt medzi tým, čo chce, a tým, čo musí.
Túžba smeruje k okamžitému naplneniu, zatiaľ čo realita od človeka vyžaduje odklad, prispôsobenie a sebazaprenie. Práve medzi týmito dvoma pólmi vzniká značná časť toho, čo nazývame dospelým životom.
Človek sa však nerodí ako bytosť orientovaná na povinnosť. Dieťa najskôr nepozná ekonomickú hodnotu svojho času. Ak ho niečo zaujme, venuje sa tomu úplne. Ak ho niečo nebaví, jednoducho to odmieta. Jeho psychický život je ešte pomerne blízko princípu slasti - prirodzene vyhľadáva to, čo mu prináša uspokojenie a vyhýba sa tomu, čo spôsobuje nepohodu.
Potom však prichádza realita - malý človek sa musí naučiť, že nie každé želanie môže byť okamžite uskutočnené. Musí čakať, odkladať, znášať frustráciu a podriaďovať svoje impulzy podmienkam vonkajšieho sveta. To je nevyhnutné. Bez určitej miery potlačenia a prispôsobenia by predsa nebola možná civilizácia.
Otázkou však zostáva, čo sa stane vtedy, keď sa prispôsobenie stane príliš veľkým.
Moderný človek často nevstupuje do pracovného života preto, že si vybral konkrétnu činnosť ako výraz svojej osobnosti. Vstupuje doň preto, že potrebuje prežiť. Predáva svoj čas výmenou za prostriedky, ktoré mu umožňujú pokračovať v živote mimo práce. V tomto zmysle je pracovný systém zvláštnym psychologickým kompromisom. Človek obetuje časť svojho života, aby získal podmienky na jeho ďalšie prežívanie.
Problém však vzniká v okamihu, keď sa prostriedok začne zamieňať za cieľ. Človek začne pracovať preto, aby mohol žiť, no postupne žije preto, aby mohol pracovať. A práve tu môže vzniknúť psychický konflikt, ktorý nie je na prvý pohľad viditeľný. Navonok človek funguje, chodí do práce, plní povinnosti, platí účty. Nič dramatické sa nedeje. V jeho vnútornom svete však môže dochádzať k pomalému oddeľovaniu toho, čo robí, od toho, čo chce.
Potlačená túžba pritom nemusí zmiznúť.
To, čo je vytlačené z vedomia, potlačením neprestáva existovať. Môže sa vracať v snoch, fantáziách, podráždenosti, telesnom napätí, únikových aktivitách alebo v zvláštnom pocite prázdnoty, ktorý človek nedokáže presne pomenovať. Možno preto nie je náhoda, že niektorí ľudia po práci potrebujú celé hodiny, aby sa vôbec cítili sami sebou. Nie preto, že sú leniví, ale možno preto, že celý deň fungovali predovšetkým podľa princípu reality a večer sa ich psychika pokúša získať späť niečo, čo počas dňa musela odložiť.
Aj samotná predstava, že človek by mal robiť iba to, čo ho baví, však môže byť klamlivá. To, čo nás priťahuje, nemusí byť automaticky to, čo nám prospieva. Túžba môže byť impulzívna, protirečivá a niekedy aj deštruktívna. Preto nejde o jednoduchý návrat k detskej predstave, že práca má byť neustále príjemná.
Zrelosť spočíva v schopnosti nájsť spôsob, akým sa túžba a realita nemusia navzájom zničiť. Človek nemusí svoje vnútorné impulzy potlačiť. Môže ich premeniť na činnosť, ktorá je spoločensky prijateľná a zároveň psychicky uspokojujúca. Túžba po uznaní sa môže premeniť na tvorivosť, agresivita na súťaživosť alebo fyzickú prácu, potreba objavovať na vedu, potreba vyjadriť vlastný vnútorný svet na umenie, písanie alebo tvorbu.
V ideálnom prípade teda civilizácia človeku nevezme jeho túžby. Naučí ho s nimi pracovať.
Lenže nie každá práca poskytuje priestor na sublimáciu. Niekedy od človeka vyžaduje predovšetkým opakovanie, disciplínu a poslušnosť. Výsledkom môže byť paradoxná situácia - človek síce získava ekonomickú istotu, ale jeho psychický život sa stáva čoraz chudobnejším.
A potom sa objaví veta, ktorú počúvame často: „Taký je život.“ Možno je to jedna z najúčinnejších foriem obrany - ak človek presvedčí sám seba, že nič iné nikdy neexistovalo, nemusí smútiť za tým, čo stratil. Nie je potrebné priznať si sklamanie z vlastného života, ak sa podarí presvedčiť seba samého, že žiadna alternatíva nebola možná.
To však neznamená, že každý človek musí opustiť fabriku, dať výpoveď a nasledovať svoje sny. Taká predstava by bola iba inou formou idealizácie. Skutočný psychologický problém je subtílnejší.
Ide o to, či človek ešte dokáže rozlíšiť medzi tým, čo si skutočne zvolil a tým, na čo si iba zvykol.
Zvyk je totiž veľmi silný. Dokáže premeniť cudziu požiadavku na vlastné presvedčenie. To, čo bolo najskôr „musím“, sa po rokoch začne javiť ako „chcem“. Nie preto, že by sa túžba skutočne zmenila, ale preto, že psychika si vytvorila spôsob, ako žiť s rozporom bez neustáleho vedomia jeho existencie.
Možno práve preto človeka niekedy tak desí predstava zmeny. Nie preto, že by bol spokojný, ale preto, že aj nespokojnosť sa môže stať bezpečnou. A tak človek pokračuje - ráno vstane, ide do práce, vykonáva to, čo sa od neho očakáva, večer sa snaží nájsť chvíľu pre seba a cez víkend na okamih zabudne, že pondelok opäť raz príde.
Ten najhlbší konflikt nevzniká medzi človekom a jeho prácou - vzniká medzi človekom a tou časťou jeho osobnosti, ktorá si ešte stále pamätá, že kedysi od života očakávala niečo viac. Dospelosť si preto nemusíme predstavovať ako definitívne víťazstvo povinnosti nad túžbou. Možno je skôr umením vytvoriť medzi nimi kompromis, pretože úplne podriadiť život realite znamená riskovať, že človek síce prežije bezpečne, ale nebude vedieť, prečo vlastne žije. A úplne podriadiť život túžbe zase znamená ignorovať skutočnosť, od ktorej nemožno utiecť.
Človek je koniec-koncov odsúdený žiť medzi oboma - medzi krikom povinností, aj šepotom túžob. Jeho psychická zrelosť však nespočíva v tom, že jeden z týchto hlasov umlčí. Spočíva v tom, že sa naučí počúvať oba.
