Minul som muža s vykrivenými nohami - vrhol na mňa vyčítavý pohľad, pretože som sa na neho z dlhej chvíle zapozeral. Tento štyridsiatnik so šedivými vlasmi a dôkladne upraveným výzorom trpel detskou obrnou. Druhého som stretol ako vychádza z lacnej kafetérie. Nakrátko ostrihaný, vysoký. Bol opitý a zapáchal. Vyzeral spokojný. V ruke držal palicu, jej kovový hrot zapichol ďaleko od seba a keď sa o ňu oprel, potom okolo nej obchádzal a predlžoval si cestu domov.
Nemal som nikam namierené, len som kráčal. Oproti mne išla mladá prostitútka s odretou bradou.
Zbadal som obchod s lacnými knihami a chcel som vojsť. Sklenené dvere sa už neotvorili. Zatvárali o siedmej a bolo už päť minút po. V predajni v prítmí boli ešte ľudia a asi päť mladých predavačov - mužov a žien. Zaklopal som na dvere. Všetci naraz sa na mňa pozreli so smutnými tvárami.
Dlhonohé dievča sa zastavilo na chodníku. Rozpustené svetlohnedé vlasy sa jej vzdúvajú vo vetre. Urobí vývrtku na opätku len tak, elegantne. V čiernych obtiahnutých nohaviciach a kabátiku, s takmer alabastrovo bielou pleťou, súmernými črtami tváre, vyzerá ako niekto, s kým by ste si radi posedeli pri káve. Večerné svetlá sa odrážajú v jej slnečných okuliaroch. Hovorí do mobilného telefónu, dvíha ľavú ruku, ohnutú v lakti, dlhé štíhle prsty voľne visia, potom sa napnú v rozhnevanom geste, dlaň prikryje temeno hlavy akoby ju tam niekto udrel.
Na Prepoštskej som zazrel za presklenými dverami starožitníctva muža, ktorý sa smial kamsi do prázdna pred sebou. Bol večer a žltkavé svetlo v miestnosti vytváralo na jeho vydutých rumencových lícach oranžový nádych, črty tváre mal zvýraznené. Sedel v barokovom kresle, ľavú ruku mal opretú o operadlo a pravou gestikuloval. Oproti nemu zrejme sedel iný človek, pre ktorého bol smiech a pohyb rukou zrozumiteľný. Oddeľoval ich stôl - čiastočne som ho videl a na ňom položená lampa s veľkým skleneným klobúkom.
V starožitníctve bolo zhromaždené veľké množstvo vecí. Steny obložené nábytkom, vo vitrínach brúsene sklo, čajové a kávové súpravy, police preplnené toaletným servisom, pečatidlami, striebornými a zlatými písacími potrebami, príbormi, zbierkou mincí. Boli tu zbrane - meče, pištole, pušky, ale aj alabastrové sošky, šperky, misky, keramické vázy, stojany. Na stenách viseli kyvadlové hodiny, obrazy, gobelín, nad nimi lustre. Ale takmer všade boli hodiny najrozličnejšieho štýlu, medzi tisíckami predmetov akýmsi zvláštnym spôsobom vynikali - merali svoj osamelý dávno zabudnutý čas.
Vtedy sa ma na okamih zmocnila predstava, že namiesto tých vecí tu ležia, stoja, visia neznámi ľudia s poblednutými mŕtvolnými tvárami, strnulo sa dívajú všetkými smermi, ale nikto nikoho nevidí a nepozná, hoci sa na seba celý čas dívajú.
A uprostred nich sedí usmiaty muž, rozvalený v kresle, s rukou, ktorá sa prudko dvíha do výšky, so sčervenenou rozžiarenou tvárou plnou života.
