Dívať sa na čiaru. Teda na bielej stene je moja čiara. Môžem sa na ňu pozerať. Smeruje mierne nahor, zľava doprava. Neodhadol som správne polohu knihy, ktorú som priložil k stene a potiahol ceruzou pozdĺž jej okraja. Bol som blízko steny a nemohol som to správne odhadnúť. Stál som na stoličke s natiahnutými rukami. Z takej blízkosti sa nedá odhadnúť či bude čiara rovná alebo smerovať nahor. Ale potom som si povedal, že na tom vôbec nezáleží. Nakreslil som čiaru a to je podstatné.
Je tenká a dlhá asi tridsať centimetrov, ale rovnako by mohla byť kratšia aj dlhšia. Čiara je približne v strede steny a asi v troch štvrtinách jej výšky. Keby som ju mal nakresliť preto, aby harmonizovala s veľkosťou steny musela by byť oveľa dlhšia a širšia. Mala by asi metrovú dĺžku a šírku asi tak päť centimetrov. Musel by som myslieť nielen na túto stenu, ale aj na ostatné tri, na plafón a dlážku, na celý priestor. Čiara by bola síce nakreslená na jednej stene a mohla by patriť len jej, ale ak by som sa na ňu pozeral z kúta izby musel by som vziať do úvahy nielen túto stenu, no aj bočné steny, čiastočne protiľahlú, plafón a dlážku. Okrem toho nenakreslil by som ju v strede steny, ale mierne od stredu na jednu alebo druhú stranu. Výšku by som ponechal rovnakú, akú má teraz. Polohu naľavo či napravo od stredu by som zvolil bližšie k oknu, odkiaľ prichádza prirodzené svetlo. Ale teraz som nakreslil len tenkú čiaru ceruzou a umiestnil ju na miesto, kde na ňu môžem nerušene pozerať bez toho, aby na seba príliš sústredila pozornosť, bez toho, aby som musel vnímať všetky steny izby. Čiara je krátka a tenká oproti veľkosti steny a práve preto nenápadná. V šere ju takmer nevidím. Ostrím zrak a predsa sa trochu rozplýva a chvíľami sa mi zdá, ako keby tam ani nebola.
Napísal som, že smeruje mierne nahor. Nebadateľne, na prvý pohľad to nie je vidno, ale je to naozaj tak? Porovnávam ju s úrovňou plafónu, ale čo ak je krivý? V skutočnosti možno čiara nahor nesmeruje. Pri letmom pohľade je to nepostrehnuteľná odchýlka. Iba keď sa veľmi dlho na ňu pozerám, dokážem periférnym videním postrehnúť, že čiara smeruje nahor. Keby sa stena predlžovala a čiaru by som po nej kreslil ďalej, ktovie, kde by skončila. Stenu by som mohol predlžovať tak, aby čiara skončila v rohu izby. Alebo by som mohol stenu predĺžiť o čosi viac a čiara by skončila na plafóne, ale to by som mohol urobiť aj bez predlžovania steny. Čiara by pokračovala v rovnakom uhle na bočnej, potom na protiľahlej, na druhej bočnej stene až by som ju predĺžil nad jej začiatok, kreslil ďalej a opísal ňou tisíckrát moju izbu, kým by narazila na plafón. Keby narazila na plafón, bol by to jej koniec, stratila by smer. Rovnako by som ju mohol predlžovať smerom nadol, až by narazila na dlážku. Samozrejme, keby som zmeral výšku a šírku stien, vyrátal by som uhol smeru. Mohol by som vystrihnúť z papiera zmenšeninu mojej izby a nakresliť na ňom čiaru, ťahať ju po všetkých stenách aj po plafóne aj po dlážke a čiara by sa nezastavila, kým by som ňou nepokreslil celý papier.
Moja čiara je však teraz krátka a môžem na ňu hľadieť a predstaviť si jej smer až do jej konca na plafóne či na dlážke alebo ju predlžovať ďalej aj po plafóne, alebo opačným smerom aj po dlážke, kým by som ňou nevyplnil celú izbu. Moja krátka čiara môže pokračovať aj von z mojej izby, môžem s ňou putovať ďaleko, kde už nebude čiarou, ale lúčom vo vesmíre. A keby som chcel, spustil by som sa po nej naspäť na Zem a ocitol by som sa kdesi o tri ulice ďalej, možno v nejakej cudzej izbe alebo na ceste alebo by som pristál na tráve a trochu by som si na nej poležal a oddýchol by som si. Ale oveľa radšej sa na ňu chcem pozerať, aká je teraz.