Som celkom na zahryznutie, pomyslel si, keď si tak obzeral svoje svaly a vypnutý hrudník so stiahnutým bruchom. Ešte raz privítal roztiahnutými rukami ráno a vtedy zbadal na opačnej strane brehu na terase luxusnej budovy chlapíka v jeho veku. Zdalo sa mu, že mu máva, dokonca sa na neho usmieva, ale to by bolo veľmi nepravdepodobné. Dunaj je dosť široký a na takú vzdialenosť sa mohol sotva niekto na niekoho usmievať. S najväčšou pravdepodobnosťou ho ani nevidel, a ak áno, iba ako nepodstatnú súčasť niečo veľkého, tohto lesa, brehu, alebo čudného objektu, ktorý sa z nepochopiteľných príčin hýbe.
Srať na to, otočil sa na opätku a a zišiel do vnútra lesa, a zabudol pritom, že sa ani neosviežil v rannej hučiacej rieke. Neďaleko v lese mal vybudovanú spálňokuchyňu. Na jednom kmeni stromu viselo dokonca zrkadlo veľkosti kancelárskeho papiera, samozrejme mierne poškodené, ale na to, aby sa na seba mohol pozrieť, a upraviť si fúzy mu stačilo. Na strome vedľa visela trojcípa vlajočka k 30. výročiu SZM. Najkrajšia bola kuchyňa. Trónil v nej stolík a stolička so skrátenými nohami, ale najcennejšou súčasťou kuchyne bol gril, na ktorý bol veľmi pyšný. Inak tu nebolo nič zvláštne. Bolo tu naukladané drevo, na oheň, aj väčšie, na ktorom sa dalo sedieť. Pod prístreškom z gumolitu mal ležovisko. Doriti, doriti, musím sa ponáhľať, pomylel si, keď postavil najmenší z piatich sčernených liatinových hrncov na oheň. Keď doňho nalial vodu z pet fľaše, zvyšok si nalial na hlavu, pretrel si oči, a zafŕkal ako pes, až kvapky lietali na všetky strany. Z batoha vybral kakao, vysypal ho do hrnčeka a pridal doňho dve smotany do kávy. Pohvizdoval si, keď miešal obsah v hrnčeku. Na dobré kakao si potrpel. Kupoval len najlepšiu kvalitu. Páčilo sa mu, keď otvoril vrchnák a zvnútra sa vyvalila ohromujúca vôňa vzdialených afrických plantáží, sucha, a horúceho slnka, vôňa vzdialeného sveta. Tmavohnedý prášok ho fascinoval svojou jemnosťou, stačilo prstom ďugnúť do plechovky a zvnútra vybuchovala huba, ako pri dopade bomby, ale on mal iné predstavy, ako napríklad, že jemné až neviditeľné zrnká letia vetrom do sveta a to sa mu páčilo, takto rozpriestraňovať ideu, ako o tom čítal v Spinozovi, keď ešte chodil na prednášky z filozofie, a celé noci, vetu po vete pomaly opakoval nahlas k sebe do vnútra, čo starý filozof písal, akoby to bol jeho rodný brat, s ktorým si rozumie.
Musel už ísť, o hodinu musí byť niekde inde. Kráčal Pečenským lesom, cestičkou, ktorá ešte včera bola priechodná, ale dnes už bola vegetácia opäť zregenerovaná a narovnala včerajšiu udupanosť. Vlhká pôda vytvárala podhubie pre rastliny, o akej by ste si mohli pomyslieť, - toto je kúsok džungle v mojom meste, na ktorú mám nárok len ja. Ja som tadiaľ včera prešiel, ja tadiaľ dnes idem, po mojich stopách tam a späť. Vyšiel z lesa a prechádzal okolo reštaurácie Aušpic, ešte mali zatvorené. A potom, ako už toľkokrát obzeral si neveľkú funkcionalistickú budovu, ktorá zrejme slúžila tiež ako reštaurácia, alebo malý hotel, lenže teraz bola spustnutá, zarastená burinou. Bola ale nádherná so svojimi jednoduchými tvarmi, oblými rohmi. Párkrát už vyliezol po hromozvode na terasu a iba si tam posedel v tichu a nerušený. Ešte tam boli tri stoličky z oných čias, keď budova slúžila svojmu pravému účelu. Všetko je tu premyslené, pomylel si, keď nahliadol do miestností cez rozbité spráchnivené okná. Projektoval ju a postavil rozumný a talentovaný človek, s ktorým by sa rád stretol, len tak najedno popoludnie by stačilo. Ale už to mal v pláne, táto budova bude opäť tým, čím bola, oživí ju, ako dávno nepovšimnutú spiacu šípkovú Ruženku. Už je rozhodnutý.
Bolo svieže ráno, ale nebola mu zima, hoci mal na sebe len tričko, rifle a tenisky. Vytiahol cigaretu a hral sa s ňou medzi prstami, preklápal, až ju napokon strčil do úst, obomkol perami ako bradavku a lačne potiahol. Vykračoval ďalej po nábreží popri reštaurácii Aucafe, čistej, upratanej a videl sa, ako na nádvorí obkolesenom anglickým trávnikom sedí za jedným z tých stolov, ktoré boli teraz bez obrusov, bez príborov a všetkých tých dôležitých vecičiek, čo vytvárajú pohodu pri jedle. Sedí pri stole, popíja šálku kávy, díva sa na toho, kto mu niečo hovorí, ale vníma len jeho otvárajúce sa ústa a premýšľavý výraz tváre. Je dôležité, o čom ten niekto hovorí, je dôležité, že toho niekoho počúva, hoci nič nepočuje. Bolo priskoro, ešte nebolo vidieť ani čašníkov, ktorí by pripravovali reštauráciu na ďalší deň. Za zamknutou bránou s mrežovaným plotom boli okolo stolov opreté stoličky. Všetko ešte driemalo pri sviežom rannom vetre.
Kráčal popri Dunaji, popri boteloch, ktoré vyvolávajú nostalgiu po starých dobrých časoch, ale akosi sa mu do nich nechce. Kopal do kamienkov, svižne našľapoval hoci vedel, že keď prekročí tamtú čiaru na chodníku už bude niekým iným, tam si sadne do svojho poršáka, mäkkého čalúneného sedadla, otočí volantom z pravého dubu, motor zahučí a odíde na druhý breh. Už sa bude môcť len dívať na to miesto, kde môže byť aspoň raz do týždňa, každý štvrtok zhruba od 21.00-7.00 hodiny niekým iným, a aj to len v letných mesiacoch. Zastal na tej čiare, prišliapol ohorok, a schuti si odpľul.
