Ja som raz dal asi päťdesiatročnému žobrákovi 500 Sk v bývalej mene. Totiž, jedol som langoš so smotanou a strúhanými syrom, ktorý som si kúpil v bufete na Mlynských Nivách a nechcel som byť vyrušovaný.
V očiach mal slzy a rozprával fistulickým hlasom o sebe, ako mu je ťažko. Vyzeral ako muž, ktorý len teraz nedávno, možno pred týždňom, prišiel o strechu nad hlavou. Mal som pri sebe len túto bankovku, tak som mu ju podal so slovami: - Nech sa páči. V srdci som nepociťoval takmer nič, jednoducho som vytiahol bankovku z peňaženky a odovzdal mu ju.
Mal som veľký hlad a na langoš som sa tešil už pred dvomi hodinami, ako si ho preložím na polovicu, akú chuť budem citiť, a ako hladko sa to dobré jedlo bude presúvať do môjho brucha. V podstate intimita, ktorú ste plánovali a nastavili ste sa na ňu.
Začal mi ďakovať a vtedy som videl, že som ho dojal a plače. Hrudník sa mu chvel, aj pery. A stále ďakoval, akoby sa pritom začal meniť na akýsi lepkavý mazľavý hmyz.
Vzdialil som sa, ale hlavou mi vírila neodbytná myšlienka, že som toho človeka ponížil.
