Zachytával som útržky jej rozhovoru s mladíkom v okuliaroch, ktorý ju práve pobozkal na líce - vzápätí objednal niečo u čašníčky a zapálil si cigaretu. Rozprávala mu nejakú príhodu, zrejme z rodiny, pretože spomínala otca. Ukradomky som na ňu hľadel, akoby som mal pred sebou rozprestreté noviny s malou dierkou na pozorovanie. Nebolo to odo mňa slušné, ale jej ostrý chichot ma nútil znova a znova sa na ňu pozrieť. Vyzerala ako anjel, blonďavá, modrooká, s nádhernou tvárou, iba ten smiech sa k nej nehodil. Skrivila sa jej pritom tvár. Oblečené mala dlhé tmavomodré šaty a cez plecia prehodený biely pletený sveter. Dvíhala ruku s rozprestretými dlhými prstami a jej gestá pôsobili tak graciózne a prirodzene, až som si začal myslieť, že ich má nacvičené. Nevedel som si spomenúť, koho mi pripomína, alebo či ju náhodou odniekiaľ nepoznám. Zvlášť, keď sa občas na mňa uprene zahľadela, a naše oči sa stretli. Nevedel som si pomôcť, ďalej som na ňu hľadel a snažil som sa oživiť si ju v pamäti, alebo aspoň spojiť nejaký fragment s minulosťou a dopátrať sa až k nej.
Keď sa zasmiala, mierne sa pritom naklonila k mladíkovi a on jej prikyvoval s neprítomným výrazom tváre, akoby premýšľal o niečom inom, až to bolo čudné, že tu vlastne sedí a počúva priateľku.
Počul som len koncovky jej slov: eš, la, ídem, tili a pod., ale snažil som sa pochopiť, aký dávajú zmysel. Prúd jej slov bol nezadržateľný, vyslovovala ich vysokým a stále rovnakým tónom. Kvílivý zvuk, ktorý ma ale neviem prečo priťahoval.
Myslel som, že sa na mňa pozerá, ale zrazu sa zachichotala priamo do mojej tváre, akoby som tam ani nesedel a prehodila si vlasy cez plece.
