Nádej

- Pane, povie piskľavo. Vlastne na tom nezáleží, ako ho osloví, hovorí zo zvyku. Stojí tu každý deň.

Vysoký muž v čiernom kabáte sa zastaví, vytiahne bankovku a vráti sa k nej.

Ona sa preľakne, ochká a ďakuje. Smeje sa aj kvíli, ako poranené zviera, odvyknuté od dobrého zaobchádzania. Schytí muža za rukáv kabáta. Nedá sa rozoznať, čo mu hovorí. Vyhŕkli jej slzy a slová žmolí medzi perami. Cez tlsté sklá okuliarov hľadia jej zväčšené vypúlené oči. Muž prikyvuje, zľahka, trochu s odporom jej stisne ruku a zahanbený odchádza.