Aj rodina, ktorá si dnes príležitostne vyšla na prechádzku pridáva do kroku - hľadá úkryt. Vpredu syn s dcérou prikrytí dáždnikom, ktorý sa mimovoľne prehýna pod nápormi vetra. Podchvíľou sa obzerajú za rodičmi, ktorí pridržiavajú starú mamu za ramená. V pasáži, kde ju usadia na jednu z kaviarenských stoličiek už zvoľna naberá dych a uhládza svoj plstený klobúčik. Postávajú tu ľudia, ticho sa zhovárajú, takmer šeptajú. Obloha je nízko, tmavá a burácajúca, dlhá oranžová žila preťala oblohu a veľký konár javora padol vedľa stánku s výčapom, kde posedáva akýsi opilec. Zvírený vzduch akoby si ho vybral, zasypáva ho papierovými pohármi, poletujúcimi sáčkami a prachom, ktorý sa smiešne vznáša niekoľko metrov nad zemou.
Syn stojí vedľa otca a obidvaja sledujú prietrž mračien. Nič nevravia. Utierajú si tvár. Kvapky dažďa, ktoré im stiekli na pery majú slanú príchuť. Na pleciach a stehnách premočené šaty vyparujú čudnú zmes pachov.
Čakajú v bezpečí, trpezlivo a uspokojení, pretože momentálne je to najlepšie, čo môžu urobiť. Je to určite len prehánka, bolo dusno a bude sa lepšie dýchať. Spomedzi rozplývavých letiacich oblakov sa vynára žeravý kotúč. Zdá sa, že búrka prehrmela a pomaly prestáva pršať. Hlasy sú silnejšie, podchvíľou sa zhovárajú.
Pod strieškou pri fasáde stojí mladučká Rómka, jej profil oddeľuje hmýrenie tiel bez hláv zakrytých dáždnikmi a poletujúcich kvapiek. V belasom omamne voňavom ozóne pootočí svoju nádherne vyformovanú tváričku, až sa zastaví dych.
Mladík pocíti otcovu dlaň na pravom pleci a je mu dobre, zľahka prechádza pohľadom po jasných črtách tváre mladej Rómky, ktorá ustavične pozoruje pohyb na šošovkovitom námestí. Mladíkovi je dobre, ale napriek tomu sa cíti veľmi osamelý a zároveň šťastný, že sa môže dívať na jej tvár. Okolo nej súkmeňovci, občas s nimi prehodí pár nezrozumiteľných slov. Opretá o fasádu, na okamih dvihne hlavu, a uprene sa díva hore do diaľky, kde nemôže nikoho uvidieť.
Počasie sa umúdrilo. Poprcháva, sem tam ešte z nosa padne kvapka. Rodina sa poberá do blízkej hotelovej cukrárne na ľadovú kávu. Manželia do seba zavesení ako milenci, starká podopieraná vnučkou. Len mladík ako keby sa pozabudol, kráča osamotený, hľadí na svoj rozliaty tieň, na lom svetla v kaluži, ktoré sa čudne odchyľuje od jeho krokov.
Mimovoľne sa obzrie. Už vie, že ju neuvidí. Kráča ďalej.
