Pouličný ruch bol slabší, ale prenikavejší. Keby som chcel, mohol by som začať zratúvať každý jednotlivý zvuk a každé zablikanie svetla automobilov v zatáčkach alebo bodu na nočnej oblohe, ktorý bol ale prinízko, aby bol hviezdou. Počúval som šum stromov, neznáme zatrúbenie, brechot psov, kvílenie vetra, cingot v diaľke a tak ďalej.
Ale keď sa môj pohľad čoraz viac upieral na jedno miesto, pretože tma, chlad a akési odhodlanie vydržať, mi zahmlilo zrak, vtedy som uvidel seba.
Hľadím z okna, lakte opreté o parapetnú dosku, horná pera odpočíva na spodnej, kútiky sú mierne padnuté, koža je popolavo biela, unavená, v tvári vidím takú tú grimasu, akú mávam keď spím, a oči, hoci otvorené, sú pokryté akousi rozochvenou membránou.
Hľadím do seba, ale vidím len tiene a polotiene. Pritom viem, že niekde za nimi sa uvidím.
