V také popoludnie smerujú moje kroky naverímboha. V také popoludnie sa v malej cukrárni na bielom mramorovom stole parí z malých šálok kávy. Staré dámy tu so svojou každodennou úzkostlivosťou bránia svoje porcie zákuskov a s navyknutou uhladenosťou šermujú lyžičkami, naklonené k svojim pohľadom pripraveným na smrť, ktorá sa im ohláša bolesťou vo vratkých pohyboch. Hľuznatá starenka sa malými krokmi, knísavo približuje k ich stolu. Vyzerá ako kyvadlové hodiny, keď neistými, ale presne vyrátanými pohybmi prenáša váhu z nohy na nohu akoby odbíjala svoj čas. Jej kroky bezcieľne splývajú s pohybom tejto čudnej spoločnosti vyslúžilých dám.
Zvonček nad dverami určite zazvoní, keď budem odchádzať. Možno aj dvere budú vŕzgať, to som nevnímal, keď som sem vstúpil. Ale je to už iné, trochu iné, ako spomienky na bezstarostný život, na bezpečie a útulnosť, iné ako na fotografiách v rodinnom albume - ten vôňopach starých dám je ako nostalgia, ktorá ťa rozruší a radšej ideš za tým, čo je za dverami.
Dolu ulicou kráčajú dve ženy vo fialových vlnených kabátoch. Jedna z nich náhle vytiahne z vrecka ruku a drží ju vo vetre akoby chcela niekam uletieť.
Ponáhľam sa svojou známou cestou.
