Hladké a vyhladené, vidno na tej ceste viac špiny, nutne, a pochopiteľne, aj stopy. Nemáš čo objavovať. A pritom stretávaš stále tých istých ľudí ako predtým. Môžeš ten povrch hladkať. Môžeš zodvihnúť aj smietku, ktorú uchopíš prstami ako pinzetou, trochu ju preskúmaš pod svetlom a odhodíš do koša. Môžeš aj tancovať, môžeš aj kričať, môžeš aj spievať celkom pekne, môžeš chodiť nahý po byte, môžeš povedať čo si myslíš pri obede v jedálni, môžeš si vypočuť iné názory, spracovať ich, ale byť sám sebou, AJ NAĎALEJ, to je dôležité, môžeš všetko, ale zároveň byť sám sebou. Začínaš ráno, končíš v noci, a tak je to správne. Už som dávno nevidel niekoho kráčať len tak. Cítim, že ľudia sú milí, mohli by sme si s nimi posedieť pri vínku a pri klobáske, ale prečo nevchádzam do tej vrstvy medzi nami?
V mise na kuchynskom stole sú citróny, jablká, dva pomaranče, ďatle, a pár trochu obschnutých marhúľ, v drôtenej mise vidíš, ako je ovocie na sebe naukladané, ako sa navzájom dotýka, je mnoho miest, kde sa jednotlivé druhy ovocia prekrývajú, a z toho uhla dokonca vidím akoby z misy vyrastalo nejaké splynuté ovocie, ktoré nepoznám, má nový tvar, farbu, nemôžem ho ale ochutnať. Môžem si ho ale uložiť do pamäte a predstaviť si jeho chuť. Môžem ho nakrájať na úhľadné mesiačiky alebo sa môžem do neho zahryznúť, až mi bude stekať šťava po brade, vo svojej predstave ho môžem vyhodiť von oknom, a mučiť sa tým, že som ho neochutnal, môžem ho ponúknuť nejakým priateľom, keď prídu na návštevu, môžem sa s ním pohrávať, môžem sa s ním pohrávať, pretože je teraz len moje, zrodilo sa v mojej predstave, a môžem si s ním robiť čo chcem. Projektujem si v ňom všetky predstavy o ideálnom ovocí, je to moje ovocie, a je to moje ovocie, môžem sa na ňom pošmyknúť, vykrútiť si na ňom krk, vyváľať sa v ňom, strčiť doňho hlavu, lízať ho až ma rozbolí sánka a zdrsnie jazyk, môžem z neho vytlačiť šťavu, môžem urobiť toľko vecí, a mám toľko myšlienok a nápadov. Začínaš ráno a končíš v noci. Teším sa.
