Dúfal som, že si skrátim cestu na autobusovú stanicu, aj keď som si nebol istý, či idem správne, pretože Topoľčany boli pre mňa cudzie mesto, kde som sa zastavil len na služobnej ceste a chcel som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť. Prešiel som okolo nemocnice a pasážou som sa dostal k starej meštianskej budove, odkiaľ sa ozýval zvuk klavíra. Na prvom poschodí bolo otvorené okno. V miestnosti sa svietilo, ale do nej som cez záclony nevidel. Mohla to byť škola umenia. Niekto opakoval stále tú istú hudobnú vetu. Ostal som stáť a počúval som klavírne cvičenie.
Medzitým sa rýchlo zotmelo. Fúkal studený vietor. Krok po kroku som odchádzal, ale stále som sa otáčal a pozeral, ako do tmavého októbrového večera svieti otvorené okno. Keď som prechádzal okolo stromu, ktorý tu rástol a pri ktorom bola lavička, zbadal som, že na nej sedí starý muž v dlhom svetlom plášti. Ruky mal vo vreckách a nehýbal sa. Zrejme počúval hru na klavíri a uprene hľadel pred seba. Pozrel som tým smerom a zbadal som za rohom tej ulice kostolnú vežu. Prečnievala spoza vrcholcov vysokých topoľov v parku. Keď som prižmúril oči, videl som na tmavo modrom pozadí jej siluetu. Vysoko vo výške vyrastala z nespočetného množstva malých vežičiek.
