Za príčeskom mu na sklonenej hlave vidieť lysinu, na ktorej sa odrážajú lúče slnka prenikajúce pomedzi listy látkovej rolety. Tanier je do polovice prázdny. Jedlo je rovnomerne vytlačené na jeho vzdialenejšej strane. Ruky kŕčovite držia nožík a vidličku, v zápästí vytočené k sebe. Jeho zjav pôsobí dôstojne a poľutovaniahodne. Aspoň teraz, keď sa na neho len tak dívaš. Je vysoký a chudý. Kostnaté prsty vyklepávajú zaklínadlo. Alebo je to šumenie jeho tela?
Napravo ho na tácke ešte čaká kakaový puding s čiapočkou banánu navrchu. Pudingový macko sa na neho usmieva, jediný tvor s ktorým si rozumie. Je pomaly a ticho. O chvíľu príde aj o to malé potešenie.
Košeľa je obnosená, ale čistá. Kovový rám okuliarov sedí zosunutý na klzkom nose. Oči unikajú dovnútra vychudnutej tváre pred hlukom jedálne a pohľadmi.
Nechce vztýčiť bielu vlajku. Hnedý macko mu hovorí: - si môj jediný. Ochraňuje preto jeho územie, aby ho niekto nevyľakal. Klepe prstami okolo taniera. Klepotanie je rýchlejšie ako hluk. Ktosi zapískal. Je to neobvyklé. Dýchavičné pískanie po dlhom rozprávaní. Už nedvíha ďalekohľad, aby sa na neho pozrel.
Celé to spláchne sódovkou presne dávkovanou po čiaročku, akoby chcel rýchle zabudnúť na dnešok. Teraz už myslí na zajtra.
