Slizký, studený a mokrý. Alebo vlhký? Keď ho cítiš v topánke, už máš toho dosť. Povieš si, ježišmariá, už aby som bol doma. Trochu pocitu viny, s pocitom, veď som normálny bežný, prečo by som ja nemohol. Mám šťastie? Tu som sa narodil, tak prečo nie? Horúca sprcha, vysokovýživná večera, gauč a všetky tie veci. Ale všetko začína premočenými nohavicami, to ma tak rozčúli, že: cítim tento reálny svet, vnímam prítomnosť, terajšiu, teraz hneďnú prítomnosť, som tu. Zelenšie stromy, hlboko vdychovaný vzduch, vôňa zeme, a počúvanie klopkania topánok a čľapkania v mlákach. Únava kdesi na pomedzí som, aj niesom vďaka žabaciemu dňu. Tretí deň si poviete, už mám čosi za sebou, už viem ako chutí taký žabací deň, zajtra už musí prísť jeho koniec, bude lepšie. Práve preto. Ako v tej úvahe, o dobrom vieme iba vďaka zlému, a preto, zlé aj keď zlo chce vykonať, dobro učiní. To potom pripusťme aj tú známu úvahu, prečo oplakávame dobrých, keď odišli do neba, kde by im malo byť lepšie a zlých trestáme, keď pomohli tým dobrým byť na lepšom. Je to tretídeň žaby, spravodlivý. Na pomedzí únavy a odhodlania. Smrteľnej únavy, ktorú večer odsprchujeme a odvoniame. Alebo aj nie, nastrádame si ju ako tuk do zásoby. A potom light dni, ktoré môžu byť, kým si doprajeme trochu samodeštrukcie, a hriešnosti. Z kopca do kopca sa ide rýchlejšie ako po rovinke. Tretídeň žaby ma rozčuľuje. Ma vzruší, teda vyvedie z rovnováhy, citovo rozruší, rozbúcha srdce, napriek nízkemu tlaku, rozruší fyzicky. Cítim to už na pleciach. Nesiem tú ťažobu na pleciach. Ja, ktorý som si myslel, že pôjdem a pôjdem, ďaleko, niekde. Tretídeň žaby. Bude lepšie. Viem, že si rozpriestranený. No, skoč už!
