Môže to byť mapa v mierke, ktorú si zvolíš sám. Stojím na autobusovej zastávke, knihu ktorú mám v taške som už dočítal, a nič iné čím by som zahnal nudu pri sebe nemám. Vyťahujem mobil, vzápätí ho odložím. Sledujem okolie. Kamienky štrku na asfaltovej ceste odskakujú spod kolies áut. Je chladno na toto ročné obdobie. Celú noc pršal vytrvalý drobný dážď. V mlákach sa odrážajú okná panelákov. V jednom z nich suseda odnaproti práši deku. Po chodníku kráča starena. V obidvoch rukách nesie veľké preplnené igelitové tašky. Je zhrbená, asi celý život ťažko pracovala. Do tváre jej nevidím. Pravidelne odmeriava krok za krokom. Za ňou cupitá hnedo-šedá pouličná mačka. - - Poď, povie starena. Mačka sa pretiahne až k nej. Obtiahne sa okolo jej osamelých krokov a vylezie po nich až na plece. Díva sa na mňa zelenými očami. Nahne sa k uchu stareny a čosi jej šepoce. Môžeš sa na nich dívať aj takto. Sú len oni a všetko okolo nich je prázdny priestor iného času. Tam po tej čiare, ktorú vidí pred sebou budeš kráčať s ňou. Vtelíš sa do jej tela a mysle. Pôjdeš obťažkaný storočnými skúsenosťami, kráčaš ulicami, vystúpiš na horu a potom do údolia, kde tečie rieka. Na jej brehu si osviežiš tvár vodou. V riečnom piesku si umyješ ruky. A teraz sa poobzeráš dookola. Je to miesto, ktoré si hľadal? Pôjdeš tam.
Toto si predstavuješ, keď kráčaš. Nájdeš to miesto na mape, kde teraz odleteli kamienky spod kolies auta. V odraze mláky vidíš svoju rozmihotanú tvár ako plameň, ktorý ťa zohrieva. A možno aj niečo, čoho sa obávaš. Čo mi šepoce táto mačka?
