Snažil som sa usporiadať myšlienky a sústrediť sa na hudbu. Vietor, ktorý sa preháňal po námestí chvíľami trieštil harmóniu tónov. Vtedy som odvrátil zrak z pódia a pozoroval som ľudí, ktorí stáli naokolo. Asi tri metre predo mnou stála žena v čiernom nohavicovom kostýme so svetlohnedými, hustými, po plecia dlhými vlasmi. Tvár som nevidel, iba jej profil, keď sa mimovoľne na chvíľu otočila. Stála sama a neodchádzala, tak ako mnohí, ktorí sa tu iba na niekoľko minút zastavili. Neviem si to vysvetliť, ale po allegre som vedel, že ostane do konca. Tešil som sa, že môžem očami spočinúť na štíhlej postave tejto neznámej ženy.
Námestie uzavreté z troch strán budovami bolo takmer zaplnené. Na mieste, kde som stál bolo rušno, ľudia tadiaľ prechádzali, zo zvedavosti na chvíľu postáli a odchádzali. Vystriedalo sa tu niekoľko rodín s deťmi - rodičia ich dvíhali nad more hláv a malé rúčky napodobňovali dirigenta, zatiaľ čo psy na vôdzkach sa tmolili okolo nespočetných nôh. Japonskí turisti sa niekam ponáhľali s fotoaparátmi.
Uličkou vytvorenou ľudskými telami prechádzal sympatický zamilovaný pár. Pamätám si tieto dve scény: Ona naznačí, aby ostali. Chlapec jej čosi šepoce, ona sa zasmeje a mäkko ho pobozká na spánok. Onedlho dievča naznačuje, aby už išli, ale on chce ešte ostať. Ona sa usmeje, chytí ho pod rameno a oprie si o neho hlavu. O chvíľu odišli.
Pozeral som na dirigenta. Na pódiu dominovali jeho prudké pohyby taktovkou. Pokojné pasáže sa striedali s mohutnými. Zvuk reproduktorov bol často nekvalitný. Napriek tomu atmosféra vytvorená hudbou a množstvom ľudí, ktorí možno prvý krát v živote aspoň na niekoľko minút vnímali symfonickú hudbu bola dojímavá.
Žena v čiernom kostýme sa zo svojho miesta nepohla. Pozoroval som jej prsty rúk, ktoré mala za chrbtom spletené – vzájomne sa hladili, ako keby ani nepatrili k telu. Žena zaujatá koncertom si sotva uvedomovala ich pohyby.
Pred záverom okolo mňa začali ľudia odchádzať. Aj okolo nej sa uvoľnil priestor. Pristúpili k nej dvaja napomádovaní Taliani. Niečo jej hovorili, ale ona zaujatá hudbou ich neveľmi počúvala a o chvíľu odišli.
Koncert skončil dlhotrvajúcim potleskom.
Zmocnilo sa ma neodolateľné nutkanie uvidieť jej tvár, obzrieť si ju. V trme-vrme som ju takmer stratil. Vedel som, že neodíde. Našiel som ju. Prešla dopredu, kde sa uvoľnilo miesto. Podišiel som k nej. Obecenstvo dotlieskalo a rozchádzalo sa. Otočila sa. Bola staršia, ako som si myslel. Pod kostýmom mala biely rolák. Tvár na mňa nezapôsobila. Jej črty neboli zreteľné, iba nos nápadne vystupoval pod blízko seba stojacimi očami. Výraz mala pokojný a odzbrojujúco vážny. Nebola pekná. Bola to tá tvár na ktorú by som sa mohol dlhé hodiny pozerať. Odstúpil som, ona kráčala k fasáde protiľahlej budovy, aby sa vyhla ľuďom.
Obrátila sa smerom ku mne, aspoň som si to tak myslel. Jej, ako maska biela tvár sa akoby porušila, keď otvárala ústa. Hovorila niečo, čo som nemohol počuť. Zbabelo som sa ukryl za postávajúcich ľudí, aby som si ju ukradomky ešte raz obzrel a zapamätal. Z miesta, kde stála, ku mne doľahla mrazivá triaška, ako paralyzovaný, bez myšlienok, v tichu, ktoré sa rozprestrelo pred mojim vnútorným zrakom som počul seba hovoriť tieto slová: vaše bezočivé správanie je neodpustiteľné.
