Bolo veľmi pekné počasie, ideálne na prechádzku, míňal som ľudí, ktorí kráčali pomaly oproti alebo sedeli na lavičkách, dvíhali hlavy, pretože som na nich pozeral. Prešiel som až k zadnému kamennému múru a dostal som sa do časti najstarších zomrelých. Vybral som si lavičku v tieni, vyzliekol som si sako, prehodil ho na plecia a s uspokojením som si sadol. Na náhrobku predo mnou som si čítal údaje o rodine Holczmanovcov a premýšľal, otec bol doktor a dvaja synovia inžinieri, starší sa dožil šesťdesiatky a mladší umrel v dvadsiatich v roku 1922. Ich matka Valéria prežila manžela o dva roky. Bolo tam vytesané ešte jedno meno, úplne cudzie, tento muž žil od roku 1937 do roku 1968. Teda mal 31 rokov. Za stromami v zákrute asi päťdesiat metrov odo mňa sedeli mladí ľudia a zabávali sa. Keď som okolo nich predtým prechádzal jeden držal mobilný telefón a chceli zavolať náhodnému dievčaťu. Miesto, kde som sedel bolo približne v strede cintorína, pokojné, vtáky pospevovali, nad náhrobnými kameňmi Holczmanových a trochu vedľa MUDr. Baduru sa týčila sklenená veža - novostavba banky. Na lavičke som mal položené dve rovnaké knihy Nikolu Teslu Moje objavy, ktoré mi daroval priateľ - vydavateľ. Cestou sem som si na trhu kúpil tri jablká, a teraz som ich oprel o knihy, aby sa na šikmej lavičke neskotúľali na zem. Prešli okolo mňa dvaja stredoškoláci, jeden vyziabnutý dôchodca a staršia pani s kočiarom a malým dievčatkom, skôr sa potkýnalo ako chodilo, žena ho chytila za ruku a vzdialili sa. Smerovali sem dve dôchodkyne, sadli si na lavičku neďaleko oproti. Chlapci za stromami sa smiali a vykrikovali nezrozumiteľné slová. Okolo prešiel muž v saku, mal trochu sklonenú hlavu, smeroval k hlučným chlapcom - ich smiech začal byť neznesiteľný, na križovatke sa otočil a smeroval k východu z cintorína.
Zrýchlil som krok, aby som ho zastihol. Za bránou, na ulici som ho na okamih zachytil pohľadom medzi ľuďmi, ale prečo som potom išiel opačným smerom, keď som bol s ním, keď som to bol ja?
