V obidvoch rukách niesla ťažké nákupné tašky - igelitky z blízkeho obchodného domu. Bola zhrbená a kŕčovito pohybovala ústami, ako keby zachytávala dych, ktorý jej unikal. Ostala stáť na okraji zastávky a sledovala cestu, kým nebude voľná. Dvihla jednu z tašiek a ľavou rukou si pridržiavala chrbát. Keď sa prechod uvoľnil, prešla na druhú stranu a vzápätí sa vrátila pre ostatnú tašku. Vlastne, pomyslel som si, robí to premyslene. Nemá inú možnosť, nevládze a preto si vždy zoberie iba jednu tašku, aby sa po druhú vrátila.
Pokračovala v ceste, asi bývala blízko, niekde za rohom ulice. Nemal som čo robiť, pozoroval som ju, ale s akýmsi zadosťučinením. Prečo? Mal som zlý deň?
Zašla už za roh, iba jedna z tašiek ešte ostávala na chodníku. Bod, na ktorý som sa mohol dívať s očakávaním. Odvrátil som pohľad a želal som si, keď sa znova otočím, aby tam už taška nebola.
Ale práve vtedy som zbadal starenku, ako dvíha svoj balík, náklad, podloží si ľavou rukou ohnutý chrbát a zmizne za rohom.
