Je to síce socialistický sviatok, ale je krásny. Vzdávame hold žene ako takej, a žena si to zaslúži.
Zena mala v minulosti sekundárne postavenie. Musela plniť povinnosti, ktoré jej kázal muž, a v praveku musela loviť zvery na obživu. My ženy sme to nemali nikdy jednoduché. Koľké z nás, boli utláčané, a aj sú, či nebodaj týrané. Ale ženy by sa mali rozmaznávať. Mali by mať pocit, že o nich niekto stojí a zalieča sa im. A to majú radi. Každá žena túži byť milovaná a uznávaná. Nieto ženy, ktorej by sa to nepáčilo.
Je veľa žien, ktoré toho v živote mnoho dokázali. Spomenme napríklad laureátky Nobelovej ceny, takú Marie Sklodowskú. Bola priekopníčkou chémie, a to sa len tak nevidí. Alebo matku Terezu, bola misionárka a pomáhala biednym a chorým. Alebo Evu Peronovu, či princeznú Dianu. My ženy máme výnimočné postavenie aj v literatúre. Napríklad Charlotte Bronteova písala svoj svetoznámy román Jana Eyrová pod pseudonymom Curer Bell, aby si mysleli, že to napísal muž. Ale prečo... bolo to spravodlivé? Isteže nebolo, a keby sa dozvedeli, že to napoísala žena spoločnosť by ju odsúdila.
Ale v dnešnej dobe je to chvalabohu inak. Je veľa žien, ktoré vychovávaju tri - štyri deti samé a pritom drú viac ako chlapi. Sú silné. Niektoré zastávajú dôležité funkcie a významné posty.
Skrátka, ženy sú výnimočné.Mali by sme sa k nim správať ako ku kvetom, pretože my vo vnútri aj kvety sme.
