Na pôrodnú sálu ma vzali okolo siedmej ráno. Na raňajky nebol čas, kontrakcie som už mala každé 3 minúty. Pôrodná asistentka ma rutinne oboznámila so všetkým, čo ma čakalo. Sprcha, klystýr... Hneď som ju prerušila. Podľa materiálov, ktoré nemocnica vydala, som mala právo odmietnuť. Predstava niektorých nepovinných úkonov sa mi od začiatku nepáčila, tak som sa opýtala, či je to problém, ak ho nechcem. Odpovedala, že to som sa mala dohodnúť s doktorom. Ani mi nenapadlo nechať si ho zavolať a vydiskutovať to s ním. Povedala som si, že až príde do tuhého, poviem mu, že nechcem nástrih. Aj ten som mohla odmietnuť a on ma - podľa zákona! - mal vopred upozorniť. Teoreticky.
Už pred ôsmou ráno som sa "uvelebila" na sále. Privrela som oči a počítala. Spomenula som si, ako mi moja mamka vravela, že na sále počítala nádychy a výdychy počas každej kontrakcie. Prišlo mi to ako jediná aktivita, ktorá sa dala robiť. Spočiatku mi jedna kontrakcia trvala desať nádychov a výdychov, postupne to narástlo až na 35-40.
Na bruchu som mala pásy, ktoré snímali silu kontrakcií a srdiečko môjho bábätka. Dívala som sa, ako čísla označujúce silu kontrakcií stúpajú a klesajú. Chcela som sa pôrodnej asistentky opýtať na podrobnosti, ako to celé funguje, aby som sa trocha rozptýlila, ale odbila ma - to je pre nás. Keď potom zaznel alarm, lebo mojej malej začalo spomaľovať srdiečko a ja som z ich úst začula slovo tachykardia, zaujímalo ma to ešte viac. Pôrodná asistentka mi povedala len toľko, aby som zhlboka dýchala a uvoľnila sa. Bábo potrebuje vzduch a maternica sa musí realizovať. Konečne rozumná reč. Len škoda, že mi to povedala až okolo pol dvanástej.
Vo vedľajšom pôrodnom boxe rodila žena rómskeho pôvodu. Pri každej kontrakcii kričala od bolesti. Počula som, ako jej pôrodná asistentka - nie celkom taktne - povedala, aby toľko neskuvíňala, veď je to "len" pôrod. Juj, aj mne sa chcelo kričať. Ale po tom, ako som to počula, som si povedala, že to skúsim vydržať potichu. Už som to chcela mať za sebou.
Poludnie. Pôrodná asistentka sa znova zastavila (robila to asi raz za pol hodiny, inak som tam ležala sama), aby ma skontrolovala. Šokovala som ju prosbou, že potrebujem na toaletu. Ostala v pomykove a hneď sa šla opýtať doktora. Prišlo mi to trocha absurdné. Mám to teraz pustiť tu? Dosť, že mi nemal kto podať vodu, nemohla som si zavolať a bola mi zima, mám sa ešte aj pocikať? Našťastie, moje obavy boli neopodstatnené.
Nasledovala najhoršia hodina môjho života. Doktor nariadil, aby mi dali oxytocín, lebo sa mu zdalo, že kontrakcie slabnú. Hneď som pocítila zmenu. Tá mašinka, čo ešte pred chvíľou ukazovala silu kontrakcií 80-90 (neviem čoho, keďže mi pôrodná asistentka nepovedala, ako to funguje), teraz vybehla na 126. A aj keď prišla prestávka, stále ukazovala okolo 50-60. Zavrela som oči a fučala ďalej. Po celý čas som ležala na pravom boku, lebo mi do pravej ruky šla infúzia. Do toho fučania mi pôrodná asistentka oznámila, že mám otočiť hlavu, lebo jej fučím do tváre. Nebolo to vôbec pohodlné.
Jedna popoludní. Doktor prišiel skontrolovať, ako sa mi vodí. To som už nevydržala a zvrieskla som od bolesti. Neviem, či som ho náhodou aj nekopla do hlavy. Za odmenu som však počula dve najkrajšie slová, aké mi kto dovtedy povedal - bránka zájdená.
Nasledovalo desať sekúnd úžasu, počas ktorých doktor s pôrodnou asistentkou preskladali moju posteľ na plnohodnotnú pôrodnú "kozu". Takého transformera som naozaj nečakala.
Je to zvláštne, ale od slov "bránka zájdená" si nepamätám bolesť. Len jednu - ako ma doktor hneď pri prvej kontrakcii strihol. Bez opýtania. Preventívne. Polovica mojej osobnosti mi vravela, aby som ho hneď sprdla, no prehlušila ho moja prírodná časť. Nerozmýšľaj, nerieš, tlač!
Keď som po druhej kontrakcii otvorila oči, zbadala som niečo, čo vyzeralo ako červenohnedá tenisová loptička. Vidieť hlavu svojho dieťaťa bol ten najpsycho pocit na svete (nezabudnite mi potom napísať, že takéto nechutnosti mám preberať pri sledovaní Bučkovcov so svojimi dementnými kamarátkami :)).
Počas tretej kontrakcie sa ozvalo akési lupnutie a doktorov hlas - "moje malé pokakané... máte dievčatko!" Pôrodná asistentka sa ma pýta na meno. Mám tak vyschnuté hrdlo, že ho sotva dostanem zo seba. Eva...Evička...
Dokončenie príbehu už zajtra :)
