Mala som sedem rokov, keď ma mamka prihlásila do spevokolu. Ocitla som sa medzi niekoľkými desiatkami detí a mladých a bola som zvedavá na kúzlo, ktoré ich drží pohromade. Namiesto kúzla som videla mladú slečnu, našu dirigentku, ako sa postavila pred zbor. "Deti, na začiatok sa trocha rozospievame..."
Hneď som si všimla, že bola neskutočná perfekcionistka. Niektoré piesne sme opakovali "do osprostenia," vari desať krát, lebo stále niečo nevyhovovalo jej kritickému sluchu. Raz sa jej nepáčil nástup, potom sa pomýlili gitaristi, tak si musela ešte raz prejsť refrén kvôli jedinému tónu, ktorý sme nie a nie zaspievať čisto. Prechádzala pomedzi nás a decentne upozorňovala na chyby v technike spevu. Viac otváraj ústa... Nekrič, zjemni hlas... Dvihni hlavu, budeš znieť krajšie...
Čím som bola staršia, tým viac som ju obdivovala a tento obdiv trvá aj teraz, o dve dekády neskoršie. Viem, že za vysokou kvalitou nášho zboru sú nie len hodiny skúšok, ktoré s nami absolvuje, no ešte viac hodín, ktoré trávi prípravou. Vymýšľa party pre soprány a alty, party pre prvé a druhé husle, priečnu a zobcovú flautu. Okrem skúšok so zborom trávi ďalšie hodiny čisto s hudobníkmi, aby sme sa na skúškach so zborom nemuseli zdržiavať. Dôkladne skúša a vyberá najvhodnejších adeptov na sólistov a trávi s nimi čas, aby sa uistila, že všetko bude dokonalé. Nekoná sa žiadne kúzlo. Koná sa len tvrdá a poctivá práca.
Naučila ma, že človek nemusí byť od prírody neskutočný talent, aby dokázal veľké veci. Všetkých nás učila pracovať so svojím hlasovým rozsahom a vytĺkla maximum z každého, kto jej dovolil, aby ho viedla. A bolo nás množstvo. Stovky. No to najdôležitejšie, čo som sa pri nej naučila, je to, že veľké veci vyžadujú veľa úsilia všetkých zúčastnených. Aby sme zneli na 100%, každý musí vložiť 100%. A chce to prácu. Každý z nás od nej čas od času dostal "zdrba" za to, že sme sa flákali. Vieme, že ak chceme ísť zo skúšky skôr, musíme sa snažiť, aby sme pesničky neopakovali do nekonečna. Zbory a orchestre musia ťahať za jeden povraz, inak sa nikam neposunú, budú znieť hrozne a na koncerte ich vypískajú.
Niekedy rozmýšľam, aká je škoda, že aj celá krajina nefunguje ako náš zbor. A našli by sme toľko podobností! Všetkým členom zboru a kapele ide o spoločné dobro. Politikom by malo ísť tiež. Každý hudobník vie, že nemôže hrať svoj part len tak hala-bala, musia sa zosúladiť. Tak prečo si každý významnejší politik (nie len ministri) hrá sólo kedy chce, hrá pre seba a nezaujíma ho súzvuk? Aj speváci chápu, čo to znamená byť zbor. Všetci sa snažia spievať najlepšie ako vedia, chodia na skúšky, trénujú, aby nekazili spoločné dielo. Prečo toľko významných činiteľov fláka svoju prácu? Prečo poslanecké lavice zívajú prázdnotou, akoby boli permanentne chrípkové prázdniny?
Možno je na vine, že krajinu nevedie niekto ako naša dirigentka. Človek s víziou cieľa, ktorému budú všetci jeho hudobníci a speváci dôverovať. A možno to, že naši predstavitelia nevedia, čo je to byť súčasťou organizmu. Ani v ľudskom tele si srdce nemôže povedať, že je dôležitejšie ako žalúdok a prestane do neho pumpovať krv. Ak to urobí, telo zahynie. V zbore si ani ten najtalentovanejší sólista nemôže povedať, že všetko zvládne sám. Dokonca ani sám dirigent. Chce to aspoň štipku pokory a úctu k ostatným.
Priala by so našim politikom, aby sa aspoň na pár dní posadili na miesta našich zboristov. Aby sa naučili zodpovedne plniť svoje úlohy a uvedomili si svoje kompetencie, talenty a naučili sa s nimi pracovať. Decká, ktoré trénujú na najbližší koncert, cítia zodpovednosť za to, ako dopadne. A to pritom nejde o nič vážne. Na rozdiel od politikov, ktorí pripravujú budúcnosť pre nás všetkých a na dlhé roky.
