Nezávidím generáciám našich predkov, ktorí vyrastali v dobe, keď bol sex akosi tabu. Naše babičky sa pri prvej menštruácii báli o svoj život a dedovia sa zhrozili, keď zistili, že ráno vstali dvaja. Dnes to už nehrozí. Osveta pokročila a v rodinách už nie je nič výnimočné, že rodičia vysvetlia deťom, ako to celé "funguje". Našťastie.
Nie je to tak dávno, kedy sa do našich škôl dostala sexuálna výchova. V konzervatívnych spoločenstvách ju však automaticky odsúdili ako niečo zlé, už len pre názov "sexuálna". Aké veľké bolo moje sklamanie, keď nám náš učiteľ v siedmom ročníku vysvetlil, že tému "pohlavného rozmnožovania ľudí" nebudeme obšírne rozoberať, pretože je "zlá." Juj, a my sme sa všetci tak tešili! Bohužiaľ, náš učiteľ bol stará škola a nebol ochotný na túto tému povedať nič viac. Samozrejme, naši chalani si v tom čase už pod lavicami listovali pánske magazíny a na výlete sa ohadzovali kondómami. Aj napriek snahe našich učiteľov "ochrániť" nás pred "zlou" sexuálnou výchovou sme sa k informáciám (a praktickým pomôckam) dostali. Dnes sa na tom už len smejeme.
V poslednom čase sa veľmi diskutuje o potrebe sexuálnej výchovy v škole. Všade sa hovorí o predčasnej sexualizácii detí, o znižujúcom sa veku, kedy mládež začína pohlavne žiť, o potrebe informovať ich. Je to aj jedna z otázok v blížiacom sa referende. A zrejme tá najdiskutabilnejšia.
Pravda je taká, že dnešná spoločnosť je oveľa viac otvorená sexu ako bola pred niekoľkými desaťročiami. Dnes už decká nemajú najmenší problém dostať sa k "dospeláckemu obsahu" internetových stránok, čumieť na porno a písať v trinástich do Brava, či už sa majú pustiť do pohlavného života. Na druhú stranu zas stúpa vek, v ktorom sa mladí odhodlajú mať rodinu. Aj naše prababičky často otehotneli v šestnástich. No oni boli v šestnástich pripravené mať deti a starať sa o rodinu. Zatiaľ čo z mojich kamarátov a rovesníkov - na prahu tridsiatky - je viac než polovica stále bezdetná.
Ako to súvisí so sexuálnou výchovou? Veľmi a ešte viac. Je potrebné, aby naše deti dostali korektné informácie. Ak sa nedostanú k informáciám o sexe doma alebo v škole, budú si ich hľadať sami. Potom je väčšie riziko, že sa dostanú k tým neúplným, nepravdivým a potenciálne škodlivým. Je naozaj nevyhnutné, aby poznali biologickú podstatu sexu, jeho riziká, metódy plánovaného rodičovstva a najmä - aby si k tomu všetkému vypestovali zodpovedný prístup. Sex je pôžitok a pôžitky sú návykové.
Tu vyvstáva problém, ktorý sa v našej spoločnosti diskutuje čoraz viac. Zo západnej Európy prichádza čoraz viac správ o tom, čo všetko sa dostalo do sexuálnej výchovy v tamojších školách. O prakticky pornografickom obsahu učebníc s dosť názornými obrázkami rôznych foriem sexuálneho styku (vrátane homosexuálneho), o značne liberálnych názoroch na potraty a o problémoch konzervatívnych (nie nutne kresťanských) rodín, ktorým sa to nepáčilo a chceli, aby ich deti na toto vyučovanie nemuseli chodiť.
Najviac ma šokovalo, keď som sledovala výpoveď Carol Everettovej, bývalej majiteľky potratovej kliniky a dnes zástankyne pro-life iniciatív o tom, aký vplyv mala sexuálna výchova v USA na zvýšenie potratovosti. V záujme informovanosti o problematike sexu chodili k deťom "špeciálne vyškolení" pedagógovia a už od škôlky v nich pestovali pocit, že sex je niečo úžasne super, čo treba čo najskôr vyskúšať. V puberte im v rámci prednášok dávali balíčky s prezervatívmi. Keď mali mladí dojem, že sú na sex "vybavení," pustili sa do neho s ešte väčšou vervou. A Everettová pokračovala - čo myslíte, boli tie kondómy naozaj spoľahlivé? Kdeže, boli to tie najmenej kvalitné, priam určené na to, aby zlyhali. Málo informované dievčatá potom volali na "linky dôvery" do potratovýh kliník. A tam, bez toho, aby ich vôbec upovedomili o tom, že sa chystajú zabiť svoje dieťa, ktoré bude pri tom trpieť, ich poslali na rutinný potrat, akoby šlo o vytrhnutie zuba. Mnoho z nich trpí postabortívnym syndrómom a trvá im roky, aby sa s tým zmierili.
Možno mi poviete, že preháňam. Pravda je však taká, že naša mládež sa často nedozvie o "nežiadúcich účinkoch" predčasného začiatku sexuálneho života. Aj preto je potrebné, aby sa sexuálnej výchove venovala zvýšená pozornosť. Avšak, aby nebola o tom, aké je to celé úžasné, no o tom, akú zodpovednosť to prináša. Nikto mi však nezaručí, že sa moje dieťa v škole naozaj stretne s korektnými informáciami. A kým nemáme možnosť zasiahnuť do učebných osnov, zamyslime sa, či chceme mať možnosť rozhodnúť, či sa deti budú musieť tejto výučby zúčastniť, ak sa nám ako rodičom bude zdať nevhodná. Nazvite ma konzervatívnou, no myslím si, že posledné slovo pri výbere názorov, ktoré budú predkladané našim deťom, by mali mať rodičia. Sexuálna výchova nie je rovnaká "výchova" ako hudobná či telesná. Keď si pri telocviku dieťa zlomí nohu, rodič to hneď ide riešiť, sťažuje sa na učiteľa a žiada náhradu. Ale čo urobí, keď sa dieťa pod vplyvom nevhodne zvolenej sexuálnej výchovy nezodpovedne vrhne do pohlavného života a príde domov s pozitívnym tehotenským, či testom na AIDS...?
Nie, pudy nezastavíme. Ale môžeme ich ovládať. Nie sme predsa zvieratá. Naučme to naše deti. Zodpovedne a korektne, no nie nasilu.
