Tento rok na Štedrý deň som na Ernesta, na rozhovory s ním a na jeho telefonáty už len spomínala. Celé sviatočné dni som myslela aj na jeho dcéru Janku a manželku Oľgu. Neviem sa celkom vžiť do ich situácie, len podľa toho, čo mi rozprávali, si ju predstavujem ako skok do priepasti, z ktorej sa len ťažko a pomaly hľadá cesta von.
O to viac ma ťaží, keď sa Ernestova vražda v novinových článkoch premieňa na obchodný artikel. Iste, o takom závažnom čine, ako je vražda bývalého predsedu federálneho ústavného súdu a prominentného advokáta, treba informovať, treba písať. Nielen novinári, celá spoločnosť musí odsúdiť taký obludný čin, ako je vražda špičkového právnika, človeka, ktorý stál pri zrode demokracie na Slovensku, ktorý do posledných chvíľ svojho života upozorňoval na prekážky, ktoré sa na ceste k demokracii doteraz vytvárajú. Napokon, vraždu človeka treba odsúdiť vždy, nech by išlo o kohokoľvek.
Lenže prinášať v médiách informácie o tom, či Ernestova dcéra mesiac po vražde pribrala alebo nepribrala, publikovať najmenšie podrobnosti z miesta činu vraždy, či dokonca pôdorys Ernestovho domu , je len a iba hyenistickým vytĺkaním zisku z vraždy známeho človeka. A ani nezáleží príliš na tom, že prakticky všetky tieto publikované informácie sú nepravdivé.
Desí ma ešte väčšmi, že novinári týchto článkov celkom zabudli na to, že ich morálnou povinnosťou je ochrániť zavraždeného, nech by išlo o kohokoľvek, pred totálnou bulvarizáciou. Zabudli na ten najobyčajnejší súcit s pozostalými.
A už mi celkom rozum stojí nad tým, že takejto nechutnej bulvarizácie Ernestovho zavraždenia sa dopustil aj žurnalista, ktorý sa s nami, teda s Ernestom Valkom, jeho ženou, mnou a ďalšími a ďalšími ľuďmi priatelil. Vďaka nemu sa v jednom z najčítanejších slovenských periodík môžeme dočítať aj to, kedy si Ernest vyzúval topánky a obúval papuče, vyzliekal sako, či ako mal zariadenú obývačku.
Čitateľ týchto pseudočlánkov dostáva pocit, že nečíta o brutálnej vražde človeka z mäsa a kostí, ale sleduje akúsi vymyslenú televíznu reality show o zákulisí života slovenskej smotánky. Vidí fotografie nádhernej dcéry Janky a manželky Oľgy, ktoré sa s nezvyklou noblesou a dôstojnosťou usilujú neobťažovať nikoho so svojím smútkom. Číta o mimoriadnych úspechoch, ktoré Ernest Valko dosiahol počas svojho života. Pozerá sa na fotografie architektonicky nesmierne zaujímavého Valkovho domu. Všetko sa natoľko vymyká priemeru, až to získava kontúry televíznej show. Čo tam po tom, že medzitým naozaj kohosi zastrelili.
Ernest často pripomínal, že nedodržiavanie zákonov vplýva aj na morálku v spoločnosti. Že je to cesta do pekla. Mal pravdaže pravdu. Žiaľ, na ceste nedodržiavania základnej morálky, na tej ceste do pekla sa ocitli aj poniektorí naši priatelia. Teda aspoň ten jeden. Človek, ktorému Ernest Valko pomáhal pri nejednom právnom probléme.
V piesni Bratia v zbrani /Brothers in arms/ skupiny Dire Straits , ktorá sa hrala, keď vynášali truhlu s pozostatkami Ernesta Valka zo Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca v Bratislave, sa spieva:
Je toľko rôznych svetov, toľko rôznych sĺnk. Hoci máme naozaj len jeden svet, žijeme v rôznych. Teraz slnko zapadá do pekiel a mesiac stúpa čoraz vyššie. Dovoľte mi rozlúčiť sa. Každý človek musí zomrieť. Je to napísané v svite hviezd. A v každej čiare na dlani.
Po prečítaní tých bulvárnych žvástov o Ernestovi, o mojom zastrelenom priateľovi, a o jeho najbližších, si túto pieseň do omrzenia pospevujem. O Ernestovej vražde vypovedá väčšmi, než niektoré pseudo investigatívne články v slovenskej tlači. Napokon samotný Ernest mal pieseň Brothers in arms veľmi rád.
