Civilizácia a cenzúra patria k sebe, o čom nás presvedčuje história. Pokiaľ neboli knihy a noviny, nebolo čo cenzurovať. A tak sa všetko začalo rokom 1444, kedy mohučský zlatník Johannes Gensfleich nazvaný Gutenberg vynašiel kníhtlač. To však bola rana pre katolícku cirkev,ktorá do tej doby mala monopol na ovplyvňovanie verejnej mienky z kostolných kazateľníc. A tak Alexander VI. krátko po svojom nástupe v roku 1492 na pápežskú stolicu vydáva prvé cenzúrne pokyny. Ale už predtým, v roku 1486-teda púhych 42 rokov po Gutenbergovom vynáleze-zriaďuje arcibiskup mohučský miestny cenzúrny úrad. Mohuč má teda hneď dvojitú prioritu, ako prvá v Európe vytvorila predpoklady pre hromadné šírenie ľudských myšlienok a taktiež ako prvá začala s ich potlačovaním. Po vzore mohučských kolegov začali i ostatní arcibiskupi cenzurovať-cirkevným hodnostárom tak pribudla nová, dovtedy neznáma úloha. A podľa ich príkladov tiež rôzne krajinky, mestá, univerzity zavádzali vlastnú cenzúrnu prax. Bola to ako lavína. Pokusom o unifikáciu tohto úplne nového "remesla" sa stala prvá cenzúrna bula pápeža Leva X. z roku 1515 a po nej prvý Index librorum prohibitorum, ktorý v roku 1557 vydal Pavol IV. Svetská moc nezaostávala, to dá predsa rozum. Renesancia a humanizmus tiahli Európou ako prievan a chystali priestor pre osvietenstvo. Bolo potrebné preto pozatvárať okná, sloboda prejavu by ľudí zbytočne "provokovala". A tak cisár rímsky a kráľ nemecký Karol V. vydáva v roku 1521 edikt wormský, ktorý je prvým aktom organizovanej štátnej cenzúry vôbec. Postihol najmä Martina Luthera a oficiálne doporučil nakladať s knihami ako palivovým drevom. Inakšie to nebolo nič neobvyklého či prekvapujúceho, pokiaľ zvážime, že už predtým rovnakým spôsobom nakladala s ľuďmi cirkev a svetská moc. Nasledovalo norimberské unesenie proti pamfletom /1524/ a štýrske ríšské uznesenie o zavedení predbežnej cenzúry kníh a o treste za "závady" /1529/ a po nich augspurské uznesenie, ktoré ukladalo kurfirtom dohľad nad tlačiarňami /1530/. Išlo to rýchle za sebou a to ďalším štyrským uznesením /1570/, ktoré zaviedlo tlačiarenskú koncesiu podmienenú prísahou.Taktiež "svätá cirkev" po prvých cenzúrnych vavrínoch ani chvíľku nezaspala. Piaty snem luteránsky v roku 1545 a o rok neskôr snem tridentský zakázali nielen tlačiť, ale i prechovávať také publikácie, ktoré "neboli skôr preskúmané a schválené" príslušným biskupom. Toto unesenie v podstate platí "pre duchovné osoby" dodnes. Vo Francúzsku nato išli radikálne. Nielen že knihy pálili, ale pre istotu upaľovali aj ich autorov /najmä v rokoch 1545 až 1562/. Zrejme sa jednalo o akúsi literárnu odnož čarodejníctva. Až v roku 1741 bola pri parížskom dvore zriadená "humánna" inštitúcia kráľovských cenzorov. O päťdesiat rokov neskôr revolúcia cenzúru zrušila a slobodu tlače zakotvila do ústavy. Ako je známe, každá akcia vyvoláva protireakciu a každý tlak protitlak. Vznik cenzúry v sebe niesol i zárodok odporu k nej. Lessing, Kant, Goethe, a ďalšie slávne mená stoja v prednej rade proticenzúrnych šíkov. A ako najprvší z nich bol v roku 1644 anglický básnik John Milton. Vo svojom spise Areopagitica sa vyslovil pre slobodu prejavu, proti cenzúre, ktorá je urážkou vedeckej práce a vôbec celého národa. A tak sú zaznamenané v dejinách cenzúry prvé dáta o jej zrušení. V Anglicku 1694, vo Švédsku 1766, v Dánsku 1770. Bolo to víťazstvo čiastočné. Väčšinou cenzúru preventívne nahradila cenzúra represívna. Teda dodatočná konfiškácia už vydaného alebo k vydaniu nachystaného diela a tiež dodatočné potrestanie nevhodného autora. V Rakúsko-Uhorsku v roku 1753 zriaďuje Mária Terézia dvornú cenzúrnu komisiu, ktorá zjednotila dovtedajšiu cenzúru univerzitnú. Jej syn Jozef II. nariaďuje v roku 1871 všeobecnú cenzúru pre noviny a kalendáre. Vedomý si toho, žeby mal vstúpiť do učebníc ako panovník osvietený, už v roku 1787 sám cenzúru ruší. Táto sloboda tlače vydržala celé tri roky. Teda až do nástupu Leopolda II., ktorý vystriedal Jozefa na tróne a pre ktorého bola cenzúra prijateľnejšia a príjemnejšia, ako sloboda slova. Až búrlivý rok 1848 priniesol nielen zrušenie poddanstva, ale i predbežnej cenzúry tlače. Stalo sa tak 15.marca 1848. Avšak cenzúra verejných produkcií, upravená divadelným poriadkom z roku 1850 bujnela ďalej. A k nej sa v roku 1912 pridružila cenzúra filmová, majúca na starosti schvaľovanie"verejného predvádzania kinematografických obrazov." Čiže cenzori nesmeli preventívne zasahovať do obsahu novín a kníh, ale mohli za pomoci polície zabavovať vytlačené exempláre. Dá sa konštatovať, že cenzori naďalej čakali na svoju príležitosť. Dočkali sa ho po rozbití Československej republiky a vznikom Slovenského štátu. Cenzori sa nasťahovali priamo do redakcií, v ktorých sami v článkoch škrtali, poprípade do nich vpisovali celé vety a odstavce. Jar 1945 priniesla novú nádej. Vydržala iba do marca 1948, kedy sme sa ocitli tam, kde sme boli pred viac než sto rokmi. Pre zmenu sa cenzúry ujala Komunistická strana Československa, ktorá do roku 1989 tvrdo bránila slobode prejavu a ich "porušovateľov" tvrdo postihovala. Po roku 1989 som si myslel, že sa cenzúra už nemôže nikdy vrátiť. No veľmi som sa zmýlil...
