Nedá sa zabudnúť na noc z 20. na 21. augusta 1968, kedy vtrhli na naše územia sovietske, bulharské, maďarské a poľské vojská spolu s jednotkami NDR, dohromady cez pol milióna vojakov. Nasledovalo zatknutie našich politikov a ich odvlečenie do Moskvy. Udalosti z augusta 1968 sú dodnes živé. I preto, že jeho hrozné dôsledky sme do roku 1991 všetci pociťovali a v mnohom nás postihujú aj dodnes. Pre mňa sú živé najmä vtedy keď v centre Košíc - kde v osudný deň bolo zastrelených 6 Košičanov, neskôr 36 ťažko zranených a 28 ľahko - stretávam môjho priateľa Tibora Kováča s fotoaparátom, podobne, ako tomu bolo aj 21. augusta 1968. Lenže vtedy vyšiel na vlastných nohách fotografický dokumentovať vpád okupantov do krajiny, ktorá chcela v tzv.socializme žiť ľudskejšie, ako dovtedy. Odvtedy sa však už pohybuje na vozíčku, pretože zákerná strela sovietskeho okupanta na námestí, ktoré od skončenia II. svetovej vojny bolo pomenované po tzv.osloboditeľoch a kde sa nachádza aj ich pomník, ho zasiahla pri výkone povolania a následkom čoho je trvalo ochrnutý. Pri dlhších pobytoch v nemocnici, ústavoch sociálneho zariadenia sa mu podarilo pre eštebákmi skryť naexponované negatívy, ktoré sú svedectvom doby. Doby, keď nás všetkých zradil "veľký brat" a so svojou vojenskou mašinériou nás chcel zastrašiť pri snahe žiť slobodne. Už iba slovo sloboda vyvolávala vtedy v komunistoch opatrnosť voči tým, ktorí si dovolili takéto slovo vôbec vypovedať. Následkom okupácie začalo obdobie tvrdej normalizácie, kedy množstvo schopných občanov prišlo o zamestnanie, viacerí skončili vo väzení, dostali sa na čiernu listinu eštebákov, ako politickí nespoľahliví a následkom toho nemohli vycestovať ani do okolitých krajín. Deti tak postihnutých osôb nemohli pokračovať v štúdiách, boli na každom kroku diskriminovaní. Preto na toto obdobie súdruh Schuster nie je možné zabudnúť aj preto, aby sa nesloboda na Slovensku už nikdy neopakovala a neboli nikdy vytvorené podmienky pre vznik hocijakej totality a to ani kresťanskej...
