Po preverovaní mojej osoby podobne, ako to robila iba nedávno štátna bezpečnosť, bol som konečne prijatý a v roku 1991 som obdržal novinársky preukaz po číslom 0292. Bol som rád, že po dlhom čase neslobody, kedy som mal písomne zakázané písať pre svoju politickú nespoľahlivosť /nesúhlasil som totiž s vpádom okupačných vojsk v roku 1968 na naše územie/ do novín, budem sa môcť slobodne vyjadrovať. Ale ako som si všímal, väčšina komunistických novinárov, ktorí donedávna vychvaľovali vedúcu úlohu komunistickej strany a potlačovali každý iný názor a donášali, ako spolupracovníci štátnej bezpečnosti, sa stali členmi VPN /verejnosti proti násiliu/. Stali sa zo dňa na deň najväčšími demokratmi a dobre že nerobili prednášky o tom, že čo je to demokracia. Keď som sa stretával s týmito prevracačmi kabátov, doslovne sa mi dvíhal žalúdok nad ich falošnosťou, amorálnosťou a pokriveným charakterom. Všetko to vyústilo v roku 1994, kedy sa do krajského predsedníctva v Košiciach nominovali "novinári" bývali agenti ŠtB. Pretože väčšina ostatných novinárov nebola o nič čistejšia, mohli si to dovoliť. Na protest som z toho nedemokratického syndikátu tzv. novinárov demonštratívne vystúpil a v otvorenom liste zverejnenom v týždenníku Domino /nejaký čas ho vydával aj Petit press, a.s./ som zdôvodnil svoj postup a to aj so zverejnením mien týchto farizejov. Od tohto obdobia už prešlo 11 rokov a ako vidím opätovne na Slovensku vyrastajú podobní pochlebovači, akými boli títo tiež novinári. Objavujú sa Bellovia, Varjanovci a podobná háveď, ktorá je presvedčená, že sú jedinými vyvolenými, ktorí majú právo šíriť pravdu a cenzurovať tých, ktorí nechcú a ani nebudú mlčať nad nepravosťami, ktoré strpčujú každodenný život občanov tohto štátu! Sú však na omyle a pravdu nebudú môcť už tak ľahko v 21. storočí umlčovať cenzurovaním. Toto je môj odkaz aj pre vydavateľa a šéfredaktora denníka SME, ktorí sa zatiaľ hrajú na mrtvého chrobáka!
