Londýn, 7.7.2005 – moje stále živé spomienky

Pracoval som blízko Trafalgar Square. Len deň predtým Londýn na tomto mieste oslavoval pridelenie letnej olympiády v roku 2012. O dva dni neskôr boli práve tu vystavené kondolenčné knihy. Ako rýchlo sa mieša radosť s bolesťou...7. júla 2005 som ráno pred odchodom na metro voziace ma pravidelne do práce sledoval správy a bol som dojatý radosťou Londýnčanov oslavujúcich úspech ich olympijskej kandidatúry. Zrazu sa na obrazovke objavila blesková správa, že nastala explózia v metre pri stanici Liverpool street. Príčina nebola známa. Len po niekoľkých sekundách nabehla ďalšia správa – informujúca o explózii pri stanici King's Cross. O niekoľko sekúnd bola potvrdená séria výbuchov, príčinou vraj bol pokles elektrického napätia (neskôr sa ukázalo, že túto správu pustila do médií britská polícia, aby získala viac času). Posledná správa, ktorú som zachytil bola, že všetky stanice metra sú uzatvorené až do odvolania. Uvedomil som si, že ak je metro zatvorené, do práce už nestihnem prísť načas. Vybral som sa na autobus a cestou som kontaktoval zamestnávateľa, že načas prísť nestihnem. Mal som prísť tak skoro, ako to bude možné. Naozaj som sa presvedčil, že metro je zatvorené a všade bolo množstvo ľudí, snažiacich sa dostať sa autobusmi do centrálneho Londýna. Nebolo to možné. Všetky autobusy boli preplnené a konečnú mali pred centrálnym Londýnom. Všade bol chaos a nikto nevedel čo sa vlastne stalo. Opäť som sa snažil zavolať do práce, ale spojenie už nefungovalo. Až asi o hodinu neskôr som zistil, že som sa nesnažil dovolať len ja do práce, ale aj môj zamestnávateľ mne. Bezvýsledne. Podarilo sa mu však zanechať mi však odkaz: Okamžite sa vráť domov, polícia potvrdila teroristické útoky v metre i autobuse... Zdesenie, chaos, neistota.Až postupne sme si začali uvedomovať, čo sa stalo. Až postupne sme mali možnosť pocítiť, že obete nie sú akousi   masou 52 ľudí, ale jedineční ľudia a za každým stojí jeho životný príbeh. Dieťa anglikánskej farárky, ktorá sa pol roka po útokoch vzdala miesta v cirkvi, pretože nedokázala hlásať Božiu lásku a zároveň prežívať v duši hnev voči vrahom jej dieťaťa. Mladí snúbenci, ktorí sa mali o niekoľko dní brať. Najsilnejšie pre mňa bolo už dva dni po útokoch opäť každodenne sadať do metra a ešte na dlhé mesiace po útokoch vidieť, že vlak stále nemôže zastaviť v stanici King's Cross, kde si útoky vyžiadali najviac obetí. Vrahmi boli ľudia, ktorí sa narodili ako britskí občania, navštevujúci tamojšie školy, požívajúci všetky výhody tamojšieho systému. Lenže v ich srdciach bola stále prítomná nenávisť. A slobodu, ktorú v krajinách pôvodu svojich rodičov nepoznajú, dokázali zneužiť najhoršie ako sa len dalo – na zlo, násilie a vraždy nevinných ľudí. Sloboda sa dá veľmi ľahko zneužiť.7.7.2006 som 21 deťom, s ktorými som bol na tábore, tento príbeh rozpovedal. Bol by som veľmi rád, keby takéto príbehy neexistovali.