Montaigne si zaslúžil krásne meno „majstra života“, vôbec sa netváril ako veľký učiteľ, ktorý nás niečo chystá naučiť so zdvíhnutou hlavou a nesmiernou pýchou. On patrí k tým, ktorí VEDIA žiť srdcom a duchom, je tesne spätý s nami všetkymi ale nie vzdialený. Ak existuje taký spisovateľ, ktorý svoje srdce, dušu a cnosť úplne ponúka svojim knihám i poukázuje čitateľom, tak ten musí byť Montaigne.
Montaigne bol veľmi vzdelaný a rozhľadený , preto jeho eseje obsahujú najrozsiahlejšie témy, rozprával o všetkých ľudských spoločných citoch, mál svoje špeciálne unikátne názory na život a svet, on sám bol veľmi skromný, nepovažoval sa za svätého. Verne sa ukázal v svojej knihe ako nahé dieťatko. Nie je tak, ako v dnešnej dobe tie „hviezdy“ robia SHOW pred verejnosťou, že menej a menej si obliekajú, zaroveň aj čoraz falošnejšie rozprávajú. Montaigne napísal na začiatku knihy takto: napísal som ju pre pohodlie príbuzných a priateľov, ak ma stratia, môžu v nej nájsť niektoré črty mojej povahy a nálad, a tak si doplnia a oživia obraz, ktorý o mne majú.“ Veru, v jeho esejách nie sú vykríky, niet hnevu a smútku, nie je impulzívnosť ani pálčivosť, čo cítiť je len pokoj a hrejivosť ako z krba v zimnej noci. V jeho článkoch nie sú zložité nerozumiteľné filozofické termíny či prázdne slová, pri ktorých by si čitateľia lámali hlavou, ale iba počuť jeho milý a úprimný hlas. Jeho slová najavo povedia o dvoch stránach takého istého predmetu, všade vidíme paradoxy, čo existujú na svete.
Mladý Montaigne sa aktívne venoval politike, 15 rokov pracoval pre francúzsku vládu. V komplikovanom politickom víre vždy mával pokojný život vďaka svojej fantastickej povahe. Dobre sa vychádzal nielen s priateľmi, ale aj získal rešpekt nepriateľov. Aj keď v starobe sa veľmi trpel vážnou chorobou, napriek tomu sa usmieval v tých boľavých chvíľach. V jeho esejách som nestretla žiadnu žalobu, alebo naopak také hrdinské slová. Usmieval sa na chorobu a lekárov, zo svojich zážitkov si uvedomoval, aký je proces od ocholenia do smrti. On bol priam skromý „superman“, nikdy sa neukázal, aký je vzdelaný a múdry človek, práve často hovoril, že nemá dobrú pamäť, musí veľmi usilovne písať poznámky. Veľmi sa mi dobre čítali jeho eseje, nezdal sa mi, že je jeden starý dedko, ktorý žil pred 400 rokmi, viac sa mi pripadá ako dávny priateľ, s ktorým si môžem telefonovať pár hodín. Jeho myšlienky odražajú iskry múdrosti, sú čisté a priezračné ako sneh na vysokých horách, prenikajú 400 rokmi a stále nádherne žiaria dodnes.
Čarom jeho esejí je aj v tom, že nadpis eseje sa často nehodí s obsahom. Každá téma znie veľmi vážne, napríklad UMENIE ROZPRÁVAŤ SA, O MÁRNOMYSEĽNOSTI, O SKÚSENOSTI, ale obsah eseje može býť rozpísaný od témy tak ďaleko ako zo Slovenska do Číny. Montaigne skaká z jednej témy na nejakú inú, napísal to, čo sa zišlo na um vtedy. Netrpezlivý čitateľ prosím nevyberaj článok podľa nadpisu. To sa mi najviac páči od Montaignea, správa sa ako jeden veľmi vážený fárar, naschvál nás chcel robiť náladu, obliečením čierne rúcho vstúpil k oltáru, ale zrazu sa vylieka a vidno ho v džensoch s americkou košeľou, všetci dolu sa tak potešili.
Jeho motto je „ čo ja viem?“ Sám si vyložil, že „ rozmýšľam nad sebou, študujem seba, to je moja metafilozofia.“
Zatvorila som knihu, dlho som hľadela na nočnú oblohu. Bolo to príjemné a poučné čítanie. Tento veľký mysliteľ sa sám seba opýta, čo ja viem? Každý z nás by sa ešte viac pýtal, no, a ja? Čo ja viem a čo ja neviem?
