1.1 Pojem „rozprávka“ v slovenskom a čínskom jazykovo-spoločenskom prostredí
...
V slovenskej literárnej teórii patrí rozprávka k tzv. „drobnej epike“[1]. Tá okrem rozprávky zahŕňa ešte anekdotu, bájku a legendu. Zdôrazňuje sa pritom, že toto triedenie nevychádza z počtu stránok, ale z rozsahu a povahy informácií, ktoré dielo prináša. Pojem „rozprávka“ je dedičstvom tradičnej ľudovej slovesnosti, tradovanej od pradávna až dodnes, hoci sa obsahovo, štylisticky a v používaní jazyka v čase menila. Jej podstata a základné črty zostali podobné, tak ako aj jej pomenovanie.
Vráťme sa teraz do čínskeho prostredia. Ako je to s pojmom „rozprávka“ v čínskom jazykovo-spoločenskom prostredí? Aký význam má pojem „rozprávka“ v čínskej kultúre? Po štúdiu odbornej literatúry publikovanej v Číne k danej problematike je potrebné uviesť hneď na začiatku, že samotný pojem „rozprávka“ v starej čínskej literatúre neexistoval, a čínska odborná literatúra ho ani neuvádza ako pôvodný čínsky literárny žáner. Definícia, alebo pojem tak, ako ho poznáme a vnímame dnes sa v Číne písomne prvý krát objavil až v roku 1909, v zbierke rozprávok TONG HUA, ktorú uverejnil spisovateľ Sun Jüsioua (Sun Yuxiu). Názov zbierky „TONG HUA“ (《童话》) v odbornom preklade znamená „rozprávka“, ale doslovne sa prekladá ako „DETSKÉ REČI“.
Slovo „TONG HUA“ (rozprávka) v skutočnosti do čínskeho jazyka preniklo z japončiny približne na prelome 19. a 20.storočia. Keď sa redaktorovi Sun Yuxiu-ovi podarilo v roku 1909 vydať zbierku „TONG HUA“, symbolicky to znamenalo, že odvtedy bolo cudzie slovo „TONG HUA“ prijaté do čínskeho lexikálneho systému. Vyššie uvedený opis potvrdzuje, že pojem „rozprávka“ - ako určená definícia má v Číne cudzí, nie domáci pôvod. Je zrejmé, že podľa Číňanov bola TONG HUA - „rozprávka“ zameraním určená pre deti, teda patrila k detskej literatúre už pred 100 rokmi.
V Číne pojem rozprávka evokuje v mysli ľudí okamžite pôvodom európska rozprávka, napríklad Popoluška, Škaredé kačiatko, Červená čiapočka a iné rozprávky, ktoré boli preložené do čínštiny na začiatku minulého storočia. Niektorí ľudia preto tvrdia, že rozprávka v Číne nemá dlhú tradíciu, iba tak nanajvýš 100 rokov. Ako uvedieme a dokážeme v nasledujúcom texte, nie je to pravda. Nesprávne závery o tom, že tento žáner nemá tradíciu vznikli preto, lebo čínska ľudová rozprávka tak, ako ju chápeme dnes, bola v starej čínskej literatúre označovaná počas predchádzajúcich dvoch tisícročí inými názvami.
Dávno pred vznikom pojmu „rozprávka“ existovala totiž v čínskej literárnej histórii ľudová slovesnosť majúca epický charakter, ktorej príbehy sa tvorili na základe fantázie. Lenže tamojšie literárne diela nikdy neboli pomenované „rozprávka“ tak, ako sa to zaznamenalo v historickej pamäti európskych národov. V ďalšej časti uvedieme tabuľku o vývine čínskej ľudovej slovesnosti, v ktorej sa pokúsime ukázať, akou formou sa v rozličných obdobiach rozvíjala čínska „rozprávka“, no nikdy nebola označovaná týmto názvom.
1.2 Vývoj čínskej ľudovej slovesnosti z období feudalizmu
Ak prirovnáme čínsku literatúru k rieke, tak jej korene situujme hore nad jej prameň do oparu hustých oblakov, kamsi, kam nemožno ani dovidieť, kde je to presne. No už vtedy existovala ústne podávaná literatúra, ktorá žiaľ nebola zdokumentovaná písomne. Až v 5. stor. pred n. l. vznikla písomná podoba prvej zbierky básní, tzv. Kniha Piesní (Š´ťing), obsahujúca 305 básní a odvtedy už potom postupne vidíme aj tvar tej rieky: neustále tečie, prijíma prítoky aj iné menšie rieky a potôčiky, čím je stále širšia a mohutnejšia. Má prílivy a samozrejme aj odlivy, ale nikdy neprestáva tiecť.
V širšom význame však rozprávka ako naratívny útvar existovala už od pradávna, už v období prvotno-pospolnej spoločnosti. A neskôr čínština za ďalších tritisíc rokov svojej histórie prešla búrlivým vývojom, od svojej klasickej „písomnej“ podoby až po svoju najnovšiu už „hovorovú“ modernú čínštinu. No i napriek tomu sa podstata rôznych foriem rozprávky v nej nezmenila, bez ohľadu na to, že sa nikdy v histórii nenazývala, tak ako v Európe, rozprávka.
...
[1] Michal Harpáň: Teória literatúry. Tigra Bratislava, 2004, s.211.
